Modrá obloha, zelená tráva, biela nádhera s vlečkou a vystrašený ženích. Chaoticky pobehujúci hostia, pištiace deti a panika všade navôkol. A vraj romantická svadba. Ale potom to príde. Úvodné tóny svadobného pochodu, svadobčania stoja a vchádza nevesta. Každá je vtedy nádherná. Pomaly kráča k svojmu mužovi. „Beriete si tu prítomnú za svoju zákonitú manželku?“ Áno. „Beriete si tu prítomného za svojho zákonitého manžela?“. Áno.
Vraj vo svadobný deň zabúdame na svoje starosti. Vyššie záujmy potlačia naše emócie. Až do momentu osudnej otázky s fatálnou odpoveďou „Áno“. Jediné slovo v správnom momente, ktoré nenechá suché ani oko najväčšieho skeptika. A ešte viac, ak ste tam prišli sama a snívate o chlapovi, ktorý vás bude milovať a ctiť až do konca života.
Všetko je tak krásne biele, nežné a čisté. A Vy ste single. Ešte aj tú vreckovku si musíte vybrať sama. Keď Vás prepadne ten skľučujúci moment, že nikoho nemáte. Nikoho, kto by Vás miloval na život a na smrť. Nikoho, kto by sa o Vás postaral, keď ste chorá. Nikoho, kto... by Vám bol, jedným slovom, oporou. Napriek úzkosti v nás však vieme, že ten deň nie je o nás. Je o nich, ktorí sa našli. A ak budeme veriť, tak aj celý vesmír sa spojí, aby sme našli aj my.
Láska na celý život?
Samozrejme veríme, že našej kamarátke to klapne na 100%. V hesle „šťastní, až kým nás smrť nerozdelí.“ No nie je nič zvláštne, že nám napadne otázka, či to vyjde. Ako si môžeme byť isté, že práve tento muž je TEN pravý? Lebo sme zaľúbené? Klapky na očiach ako nosia vyzdobené kone v Anglicku? Lebo máme nevyvrátiteľný pocit, že nám je s ním dobre? Tieto pocity sme predsa zažili vo vzťahu už mnohokrát a, napriek tomu, možno práve tá priateľka v bielych šatách nám podávala vreckovku a hladkala vlasy so slovami „to bude dobré, uvidíš.“ Ale my sme vtedy nevideli nič, len rozmazaný svet cez slzy. A vždy sme sa z toho dostali, začali znova veriť. Čo nám dáva teda ten pocit istoty, že s tým človekom vstúpime do niečoho tak posvätného, ako je manželstvo? A vôbec, je v dnešnej dobe manželstvo ešte posvätné? Alebo ho berieme len ako obyčajnú záležitosť? Bez úcty. Mnoho otázok a mnoho odpovedí. Isté však je, že nech už berieme manželstvo akokoľvek, stále vo svojej podstate ostane výnimočnejšie, ako obyčajné spolužitie. Je to vlastne zaviazať sa niekomu, že budem oporou a milovať ho, až kým.... Dnešná doba má však strach zo záväzkov. Prečo máme menší strach vziať si záväzok, akým je úver, ako sa zaviazať niekomu svojim srdcom? Lebo sklamanie bolí viac ako chýbajúce peniaze? Keby sme boli dvaja, aj úver sa ľahšie spláca. Aj obraz sa na stenu zavesí ľahšie. Aj... aj... aj...
Zlepené spoje
Čo však, keď sme verili už toľkokrát, že ten stý raz sa bojíme tak naozaj? Rozbitá váza sa síce dá zlepiť, no už do nej nedáme vodu. Obávame sa, že bude tiecť, lebo spoje nie sú vodotesné. Je to tak aj s našim srdcom? Keď ho párkrát dáme dokopy, keď ho zlepíme po bolestivej skúsenosti, bojíme sa, že spoje nevydržia? Musíme veriť. To, čomu naozaj veríme, sa nám podarí. Ale veriť musíme úplne, naozaj. Všetky z nás máme okolo seba ženy, ktoré verili a sklamali sa. Moja priateľka mala partnera, ktorého veľmi ľúbila. Mala pocit, že to bude dobré. A nebolo. Časom sa naozaj ukázala jeho povaha. Nečakajte nič tragické. Ani ju netýral ani nepodvádzal. No nedal jej pocítiť svoje pochopenie a porozumenie. Keď bolo ťažko, nemala oporu. Rozišli sa a aj keď to bolelo na začiatku ako otvorená rana, zvládla to. Ide za svojimi snami, chce cestovať, žiť a byť šťastná. Byť vďačná za každý moment, ktorý prežije.
Iná moja priateľka má partnera, ktorý je inej národnosti, s inými zvykmi. Poviete si, že práve to je ten dôvod, prečo to neklapne. Veď korene sú silnejšie. Ale toto nebolo preto. Tu prevládli skôr egoistické črty jej partnera. Poznám ju už roky, ale posledné roky ju nepoznávam. Zmenila sa. Prispôsobila sa jemu a jeho deťom, aby bol pokoj v „rodine“. Nepomáha. Stále si nájde dôvod, prečo sa pohádať či vyčítať. A prípadov, kedy to nie je ono, by sme mohli písať ešte veľa. Obe sú silné ženy a napriek tomu, že ich láska sklamala v tom konkrétnom vzťahu, stále v ňu veria. Dokonca sa na ňu tešia. Chcú byť znovu pre niekoho stredobodom vesmíru. Polárkou na oblohe.
Hľadať či čakať?
Treba čakať či hľadať lásku? Lebo ona je. Je to jediné, čo na tomto svete stále bude. Síce nájsť tie správne súradnice k „cieľu“ bude čoraz náročnejšie, ak sa budeme uzatvárať, ale nájdeme ich. Tá pravá láska niekde je a čaká. Snáď ju nenecháme zomrieť bez naplnenia.
