Nie, nečakajte od tohto blogu, že sa budem vyjadrovať ku komunálnym voľbám, ktoré nás o niekoľko dní čakajú. Toto veľmi rada prenechám iným odborníkom, aj pseudoodborníkom. Ja osobne politiku moc nemusím. Je to odpad, ktorý nás kŕmi klamstvami. A aj tí, ktorí rozprávajú o lepšej Žiline, sú len politické figúrky. Ale o tomto som nechcela vlastne. Politika je vysoká hra patriotov, ale aj napriek špinavostiam sa tam nájde niečo úprimné. Aspoň z jednej strany...
Človeka, ktorý sa nám páči, stretneme veľakrát. Ale zažiť čistú šokovú terapiu sa nám podarí málokedy. Môžeme byť vydaté, zadané, čerstvo rozídené. Prefacká nás jeho charizma. Prásk. Je jedno, či máme 30 alebo 40, je jedno, aký máme status. Na toto sa nehľadí. A že mne alebo vám sa to nemôže stať? Ale môže, milé dámy. A rýchlejšie, než povieme žatva. Takéto facky však nemusia byť obojstranné. Stačí, že sa zahľadí žena. Do politicky činnej osoby. Paradoxne, politika spojila niečo, čo by za iných okolností rozdelila. Sedenia, predvolebné mítingy, debaty, kultúrne podujatia. Išli by ste tam inokedy? Naozaj by ste počúvali kecy o tom, ako chce niekto dobro pre naše mesto? Ruku na srdce, kto áno? Ja som aj do kostola chodila istú dobu každý deň nie preto, že by som bola taká veriaca, ale bola som zaľúbená do miništranta :) Podotýkam, že som mala 15.
Poznám jednu veľmi inteligentnú ženu, krásnu, šikovnú a našla by som ešte mnoho iných superlatívov. Má svoju rodinu, prácu a svoj zabehnutý život. A aj keď pochádza z iného mesta, komunálne voľby sú aj tam. Čuduj sa svete. Dostala facku. Nie od partnera. Od Charizmy. Zaláskovala sa do neho, ako školáčka. Priateľstvo na Facebooku, kopa správ lietala medzi nimi ako tenisová loptička na kurte. A čím viac správ bolo, tým šťastnejšia bola. Dávala tomu veľmi veľkú nádej. Až kým neprišlo na lámanie chleba...
Predvolebné otázky v diskusiách odhalia mnoho odpovedí. Tie nám však toľko neublížia, ako jasné stanovisko politika – súkromnej osoby. Hoci sa všetko javilo, že záujem je z oboch strán, pravda bola iná. Tvrdé vysvetlenie situácie, ako sa veci majú, ju posadilo na zadok. Hodilo späť do reality. Presne, ako výsledky volieb. Najskôr nádej, potom viera a nakoniec sklamanie. Čo potom ostane? Len oči pre plač. Na chvíľu. Dostalo ju to viac ako chcela. Poviete si, na čo to bolo celé dobré? Povedalo jej to, že stále vie cítiť, že ju dokáže tešiť mnoho drobností, že sa dokáže poblázniť. Vždy má všetko svoj zmysel a svoj dôvod, prečo sa to deje. Povedať, že to nemalo zmysel, je hlúposť. Veď to by si potom aj Boh mohol povedať, že načo stvoril človeka, aj tak bude robiť hriechy. Ale nie je zmyslom žiť dokonale, ale vedieť znova vstať, ak zakopnem. Pretože prehral nie ten, kto spadol. Ale ten, čo sa už nepostavil...
