Často sa pýtala, často strácala vieru. Odkedy Denis zomrel, cítila, že spolu s ním odišla aj jej viera. Bol vtedy sychravý november a pred bistrom horela sviečka. Nestihli pokračovať tam, kde prestali. Nestihli v podstate nič.
Z jeho krehkého tela, ktoré bolo už počas života slabé, ostal iba prach. Nebol to však obyčajný prach. Bol hviezdny.
Zvykla ho vidieť zakaždým, keď sa v tme zadívala na oblohu. Mesiac jej však, rovnako ako v tarotových kartách, nechcel prezradiť nič viac. Celé to puto, ktoré ju s ním spájalo, bolo tajomné. Nevedela si vysvetliť tie slzy. Nerozumela, prečo pri počúvaní svojej obľúbenej piesne videla, ako jeho telo mizne v plameňoch. Nedokázala sa ho dotknúť, iba mlčky pozorovala, ako horí a nemôže s tým nič urobiť. Iskričky, ktoré z ohňa vyskakovali, pripomínali diamanty, ktorým oheň dodával to, čo vždy chcela, aby mal. Život. Natiahla ruku, ktorou si predtým utrela slzy. Verila, že poslednými kvapkami skrotí oheň, ktorý ho tak ničil.
Už iba v predstavách videla jeho krásu. Jeho modré oči sa priam vložili do tých jej vždy, keď sa pozrela do zrkadla. Niekedy v kúpeľni vzlykala do uteráka, aby ju nebolo počuť. Verila však, že on ju počuje. Bol z neho už anjel, no akýsi hmlistý, nedokončený útvar, ktorý nevedela dotvoriť. A tak veľmi to chcela. Dni sa skracovali. November sa skončil. Každú noc verila, že sa stretnú aspoň v jej snoch. Nikdy sa jej však neprisnil. No náramok za pár eur, ktorý si v tom šoku, keď sa dozvedela o jeho smrti, dala narýchlo vyrobiť, jej odhodlane držal na zápästí. No bol tam viac, než odhodlane. Bez prestávky s ním žila rovné tri roky. Bez prestávky sa s ním každý deň umývala, každý deň jedla, dotýkala sa zvierat a ležala bezducho vo vani plnej vody.
Až si jedného dňa povedala, že už stačí. Na mobile jej svietil dátum dvadsiaty prvý december. Začal sa prvý zimný deň. Veľmi si želala začať odznova. Jej duša vzlietla vysoko. Tak veľmi, že prerazila strechu domu, kde bývala. Tak odhodlane, že tam lieta doteraz. Nebolo jej treba teplý sveter, ani ponožky, v ktorých spávala aj v lete. Denis tam už na ňu čakal. Nič nehovoril, iba mu šibalsky svietili jeho modré oči. Už ich nepotrebovala vložiť pri pohľade do zrkadla do tých svojich. Oni boli zrkadlom sami sebe. No neodrážali si bolesť.
Iba spojenie. To, ktoré môžu zažiť iba dvaja duchovia.
