Tiež som objavila, akými možnými prívlastkami sa dá táto telesná tekutina popisovať. Čo sa aj pre učňa ukázalo ako podstatné. Na druhej strane viacero vecí zostalo nedopovedaných alebo, možno lepšie povedané, nejednoznačných. Film necháva diváka rozmýšľať, klásť si opakovane otázku prečo a hľadať na ňu odpovede.
Keď sa povie šarlatán, vopred si vybavíte, že pôjde o liečiteľa, takisto sa k vám dostane, že si idete pozrieť životopisný film a tiež, že sa na plátne bude odohrávať aj vzťah dvoch mužov. Film nemožno označiť za prvoplánový, striedajú sa v ňom retrospektívne scény, ktoré sa snažia podložiť dôvodmi príčiny rozhodnutí a správania. Niektoré tajomstvá však zostávajú nevypovedané. Na plátne sa neobjavuje šarlatánova žena, žena jeho asistenta a blízkeho priateľa, ako ho sám opisuje, sa ukáže len párkrát. Jeho mama pri pohľade na objatie kolegov zmrzne pred oknom v lejaku a jej pocit nedokážeme úplne odčítať. Ani to, ako chutí dážď v nedeľnej slepačej polievke. Môžeme tiež tušiť, čo sa deje v mladíckej hlave po výstrele, čo po masti, ktorá zastavila amputáciu nohy alebo po pohľade na človeka s jasným dátumom smrti. Povrazolezec snažiaci sa udržať rovnováhu sa nakláňa raz na jednu, raz na druhú stranu. Kráča od narodenia k smrti ako každý z nás, putuje od nevedomosti k vedomosti, medzi pokušeniami a dobročinnosťou, od chvály k hane a odsúdeniu.
Retrospektívne ukážky života počas vyšetrovania hlavnej postavy bývajú veľmi intenzívne s kolísavými emóciami. K sivej vlasov a väzenských ciel ukazujú spektrum farieb doterajšieho života. Film sa pohráva s kontrastmi a ten najväčší otáznik prichádza na jeho konci.
Mám rada filmy, o ktorých sa dá rozmýšľať dlhšie. Šarlatán takým určite je a oplatí sa pozrieť si ho.
