Rozprávanie anglického vedca Felixa Weinberga, pôvodom z Česko-slovenska sa líši od kníh s podobnou témou, ktoré som už čítala. Jedným z dôvodov môže byť, že si spomínal chemik po desiatkach rokov udalostí v táboroch, druhým – ako sám povedal – nechcel byť celý život človekom, ktorý prežil koncentračný tábor. Nezachádza do detailov, opisuje fakty, spomína si na detstvo, prikladá fotky, čo sa podarilo zachrániť a nemalú časť venuje životu po návrate z tábora.
Pri tejto knihe som si nepredstavovala do detailov, čo sa dialo v táboroch, z príbehu som však cítila ohromnú chuť žiť, vedieť sa postaviť sám pred zrkadlo a povedať si, ako to celé naozaj bolo. Píše, že prišiel o detstvo, rodinu, ilúzie, no napriek tomu sa stal uznávaným profesorom. Je príkladom človeka hľadiaceho vpred a vďačného za všetko, čo mu bolo dopriate.
Niečo vyše 170 strán sa číta rýchlo a zaujímavo. Odporúčam si ju prečítať každému, kto nechce zabudnúť a zároveň si rád prečíta či zoznámi sa s iným uhlom pohľadu, napriek vecnosti plnému ľudskosti a úprimnosti.
