Čakanie

Nepatrí sa vtrhnúť do miestnosti v strede filmu. Ale choď predsa, povzbudí ma kamarátka, lebo chceme povzbudiť ďalšiu. Tá moderuje diskusiu po filme.

Dobre teda. V jednej ruke zmrzlina, v druhej telefón a na tričku dva čerstvé výrazné fľaky. Ako bonus.
Kráčam s prázdninovým pocitom, k dokonalosti tomu chýba už len slamený klobúk. Už je po zmrzline a ja vstupujem do školy, s - pre túto chvíľu – symbolickou ulicou – Požiarnická. Na chodbe ticho a len vrátnik mi ukazuje otvorené dvere s odkazom na Mareenu.

Film už beží. Pár ľudí sleduje skutočný príbeh afganskej rodiny, ktorá šesť rokov čaká na azyl v Dánsku. Po dánsky vie iba 16-ročná dcéra. Tá nesie bremeno zodpovednosti, akoby celý proces závisel len od nej. Vie, že návrat „domov“ by pre ňu so sestrou znamenal vydaj nie podľa želania a pre jej otca aj smrť, lebo zradil a utiekol. Čakanie. Šesť rokov. Za ten čas vyrastie dieťa, čo pôjde do školy. Šestnásť rokov. To je vek dievčaťa, čo nesie na pleciach osud rodiny. Z neustáleho tlaku máva psychické problémy aj samovražedné sklony. Film končí a my stále nevieme, ako rodina dopadla.

Vieme však, o čom budeme uvažovať. Utečenci nie sú masou, rojom, zástupom, posádkou. Utečenec je človekom. Mareena tento mesiac prišla s kampaňou Cudzincov mám plné zuby, aby upriamila našu pozornosť na jedlá z iných krajín, ktoré sme si obľúbili.

Po tomto filme by som si želala, aby sme ich mali aj plnú hlavu, nielen plné ústa. Hľadali informácie, pýtali sa, mali otvorené oči aj uši.

Dva fľaky od zmrzliny na tričku verzus šesť rokov čakania na azyl.

Na svete existuje toľko problémov, o ktorých ani netušíme. A ani všetky nedokážeme vyriešiť. Na začiatok však stačí, ak sa aj neskôr zapojíme, zastavíme a porozmýšľame.