Nechcelo sa mi veriť, že ma míňa každodennosť bez zastávky. Potom som zistila, že som prišla o deň skôr. Aj vtedy boli na soche stovky kľúčov, umlčaných lepidlom. Nedostanú sa k zámku, ako my sa nevieme dostať z toho pomyselného zakliateho. Zaspatí pod neónmi obchodov, na stoličkách letných terás sŕkajúc bublinky cez slamku, mlčky hľadiaci cez okná električiek polepené sieťovanými reklamami. Hltajúci informácie bez schopnosti porozumieť ich obsahu.
24 hodín. Posledné dni pozorujem, že už nechcem pozerať správy. Dvíha sa mi pri nich tlak a neskôr žalúdok, potom mi je smutno. Kurzor po dvojbodke bliká. A je tam ďalšia bodka. Definitívna. Volá sa Henry. Ja som si pomýlila dni, iný si pomýlil správanie človeka so správaním hyeny. A tak stojím pri tých kľúčoch, čo už neodomknú ani jeho ústa, obklopená ľuďmi. Je suis Henry. Počúvam znova, ako sme na vine ľahostajnosťou a egoizmom. O chvíľu cítim ten závan sviečok ako na Dušičky. Keď stojíme pri veľkom kríži a myslíme. Modlíme sa. Spomíname.
Qui es tu? Kto si? Kto si, človek? Človek? Kto si, že si berieš právo súdiť, právo ubližovať, právo vziať život? Kde sa stratila podstata? Kam až pôjdeš? Čo ťa zastaví?
Padajú ako zelené hrušky. Tí Donovia Quijoti. A veterné mlyny sa točia, ešte im pridávajú obrátky, na ktorých energiu dáme viac ako tri groše.
Je suis Don Quijote. Pozerám sa dokola a nestojím v dave, ale ešte stále som obklopená človečinou. Niekedy je tá moja kobyla už smädná a ledva kráča. Podrážajú jej nohy.
Zajtra už bude nový deň, pri kľúčoch možno zostane fotka. Ak ju neodfúkne prúd vzduchu mlynov po dávke múky na každodenný chlieb pretvárky, falše a imitácií. Roztečený vosk, ktorý sa tak ťažko čistí, bude farbiť atmosféru spomienkami. Na tú človečinu, čo dáva každému kroku vznešenej kobyly zmysel.
Qui es tu? Kurzor bliká.
