Ďalším výkričníkom sa stalo obdobie, keď som priam znenávidela, čo som predtým ľúbila. Vymýšľať a tvoriť. Zrazu som sa na pár mesiacov bola ochotná oddávať každodennej monotónnej rutine. Aby som ju dosiahla, nedokázalo mi pomôcť nič iné ako zmena práce. A to je činnosť náročná a únavná, obzvlášť, keď sa deje častejšie, ako by ste privítali.
Bol november a ja som z hľadiska s úžasom sledovala prednášku Márie Friedmannovej na Art&Tech konferencii. Mladá žena študovala na Oxforde a neskôr pracovala v Google, pre YouTube. Bola som nadšená a jej prednáška sa mi ohromne páčila.
Vo februári prichádzam neskôr do zaplneného kníhkupectva na besedu o knihe Nevyhorení. Presne tam sedí opäť tá istá Mária Friedmannová a rozpráva o tom, ako vyhorela. Ako sa nevedela v obchode rozhodnúť, čo si kúpi na obed, čo bolo jediné, čo počas celého dňa dokázala, a tak radšej zostala hladná. Alebo ako sa nevedela sústrediť na dvadsaťminútovú epizódu obľúbeného seriálu. Aj to bola ona. Každá minca má dve strany.
Keď som začala čítať knihu Nevyhorení, pri prvých stranách som mala zimomriavky. To môže zájsť až tak ďaleko? Skutočný príbeh je napísaný tak hodnoverne, že ho precítite na vlastnej koži. Neskôr v 21 ozajstných príbehoch ľudí rozličných profesií a zameraní, neraz prekvapujúcich, môžete objaviť tie svoje príznaky. Ako vízia poslania života premietnutá do profesie, zabúdanie na čas, resp. jeho objem strávený v práci, potláčanie potrieb vo forme záľub v záujme vyššieho cieľa – práce, vynechávanie ostatných, typu rodina a priatelia, aby nevyrušovali pri dosahovaní nesmierne dôležitých veličín, neskôr nespavosť a seriál pracovných otázok premieľajúcich sa mysľou vo dne v noci, stres, občasné nevysvetliteľné bolesti hlavy, ktoré nemajú lekármi identifikovateľnú príčinu či totálne stuhnutá chrbtica a prespané víkendy.
Ale to nie je predsa moja vina! To sa môže stať každému z nás! A tí v príbehoch to vedia. Preto je tu táto unikátna, vyše 200-stranová kniha, aby sa nemlčalo o dôležitosti duševného zdravia. Vďaka nej sa dá ľahšie rozpoznať, že sa deje, čo by sa nemalo. A nielen to. Za každým príbehom sa nachádza úryvok, otázka, nad ktorou sa potrebuje čitateľ zamyslieť a dať si odpoveď o svojej hodnote, sebaláske či rovnováhe v živote. Príbehy sa končia v čase, keď respondenti vyhorenie prekonali a našli opäť svoju cestu. Nemusíme sa dostať do posledného štádia vyhorenia, aby sme si preukladali priority. Vyhorenie má totiž viacero štádií a zaradiť spiatočku môžeme z každého z nich. Čím vyššie, tým dlhšie sa vraciame. Preto zbystrím pozornosť, keď rozsievam cynické poznámky, rozčuľujem sa nad jednoduchými požiadavkami alebo si po týždni uvedomím, že som vo voľnom čase nič nestihla.
Stále som nenapísala všetko, hoci od môjho vyhlásenia ubehli už roky a stále mám čo ponúknuť tomuto svetu. Akurát nesmiem zabudnúť, že nie iba v jedinej oblasti.
