Tento rok som si 21. august uvedomila intenzívnejšie ako výkrik z balkóna v Pelíškoch či maminu spomienku na tanky na uliciach, ktorá mi bola blízka ako obrázky v učebniciach dejepisu. Dvadsiate storočie sme v škole preleteli, nebol čas na hlbšie debaty.
V utorok som videla Palacha a v stredu Elity.
Sedela som v kine a vedela, že v nejakej časti filmu to príde. On sa upáli a zomrie. Urobí to, prečo sa stal časťou histórie. Inak sa však zmýšľa o chlapcovi, študentovi, ktorý je z plátna akoby blízko, odhodlaný, zapálený, nebojácny, veriaci v slobodu, hodnoty, neschopný zmieriť sa s manipuláciou a násilím. Akoby spolužiak spred pár rokov. Sedím v kine bez pukancov a farebnej bublinkovej vody a dostávam sa do myšlienok mladíka, čo chce zachrániť svet, v akom by chcel žiť. Chcel by žiť, ale stráca život. Neveriacky sledujem, ako mame napíše posledný odkaz na okno, hádže list s požiadavkami na koniec cenzúry, pohľadnicu kamarátovi do poštovej schránky, ako si zaobstará kanistre, benzín, ako sa polieva a škrtá zápalkou. Posledné pohyby horiacej pochodne, posledné sekundy a koniec. Života aj filmu. Vyhasol.
V utorok som videla Palacha a v stredu Elity.
Sedím v divadle. Keď prídu herci zo Slovenského národného divadla do Košíc, je to ako malý sviatok. Na hru sa pozerám zvrchu. Mám miesto na balkóne. Časy socializmu. ŠTB pracuje naplno. Odpočúvanie a vydieranie na každom kroku. Chytanie príležitostí bez morálnych zábran, zbieranie výhod cez popieranie akýchkoľvek hodnôt. Tí v oblekoch sú úspešní, nepriestrelní, im patrí svet a kabát. Rozťahujú sa do celej spoločnosti, vyliezajú zo zvončekov, priezorov, slúchadiel, medzier medzi dverami skrine. Dokonale potvrdzujú slizkosť chápadiel. Uchopili príležitosť doby, nehĺbajú, plávajú s prúdom. Po revolúcii obrátia kabáty a my diváci rozpoznávame v metaforách postavy súčasného sveta. Šikovne argumentujú, prezentujú sa v najlepšom svetle. Okolostojacim prichádza nevoľno a viacerí z nich vidia obsah svojho žalúdka druhý raz. Nezhasínajú.
V utorok som videla Palacha a v stredu Elity.
Vo zvyšné dni týždňa som vďačná za všetky počiny umelcov, ktoré nedajú zabudnúť, pozývajú rozmýšľať a rozlišovať. Nachádzať paralely a vyberať si. Vyberať si každý deň.
Keď mladík Jan šiel škrtnúť zápalkou, kabát si vyzliekol. Neotočil ho.
Lebo nechránení bývajú najviac zraniteľní.
