Po letných tréningoch by som si trúfla aj na štafetu, no potrebujem si začať hľadať družstvo skôr.
V polovici augusta som sa zaregistrovala. Tešila som sa, že to bude tretí pretek naživo tento rok. Potom sa začali zhoršovať čísla, teda počet nakazených sa zvyšoval a prišli obmedzenia. Dvoje pretekov som odbehla s rúškom pri štarte, no nad maratónom sa začalo zmrákať. Trpezlivo som sledovala, ako si organizátori poradia a dokážu reagovať na neustále meniace sa podmienky.
Minimaratón bude, no pobeží sa v sobotu. Super! Aj deň pred štartom veľkého maratónu je perfektný. Mali sme bežať vo vlnách. Keď som si spomenula, v akom dave sme bývali na štarte minimaratónu po minulé roky, bolo mi jasné, že to bude musieť fungovať úplne inak.
Potom sa číslo bežcov zmenšilo na 1000 v maratóne a 1000 v minimaratóne. Ostatné disciplíny museli organizátori zrušiť. Tak som čakala, či sa dostanem medzi šťastlivcov. Nedostala som sa. Škoda, skonštatovala som.
Pri stále napínavejšej situácii kvôli vírusu ešte nebolo vyhraté, teda podmienky sa stále mohli zmeniť. Stalo sa. V pondelok pred prvou októbrovou nedeľou vláda a hygienici zakázali hromadné podujatia. Bodka. Koniec. Stop. To vážne celé prípravy padnú a 97. ročník jednoducho nebude? V televízii veľmi športové podujatia nesledujem, no fandiť maratóncom sme chodievali takmer každý rok. Tradícia. Lokálpatriotizmus. Čakala som, čo bude ďalej. Akoby nepodarená reality show.
V sobotu večer viem, že by malo bežať 200 maratóncov a 30 maratónkyň po zmenenej trase, ak budú mať negatívny výsledok testu na Covid 19. V sobotu zapálili maratónsky oheň pri soche maratónca. Podvečer som si obliekla tričko z minulého roka a zabehla si symbolicky 4,2 kilometra aj s fotkou pri ohni. Stretla som viacero podobne naladených bežcov. Možno trénovali na preteky a možno len tak, ako ja, pre tú atmosféru. Som hrdá a vďačná, že tradícia bude pokračovať.
Dnes, v prvú októbrovú nedeľu lialo v Košiciach pol hodinu pred štartom ako z krhly. Predstavovala som si všetkých tých bežcov a organizátorov, ktorí sa po tomto prekážkovom preteku dostali konečne na štart a mohli premoknúť do nitky. Postupne však dážď ustal a postupne sa začínalo a až úplne ukázalo slnko. Zmenená trasa bežcov nám fanúšikom dovolila na trati vidieť a povzbudzovať našich známych viackrát. Košičania nesklamali a opäť zaplnili park na Moyzesovej aj Hlavnú. Rapkáče, píšťalky, potlesk aj skandovanie, to všetko mi pripomínalo, že som doma v prvú októbrovú nedeľu. Podarilo sa, organizátori sa nevzdali a my všetci - vyhrali sme. Ďakujem!
Je večer a sledujem množstvo fotografií z behov, čo uverejňujú ľudia z rozličných miest a trás. Vyskúšaj raz, zamiluješ si navždy. Taký je náš košický maratón. Dúfame, že na budúci rok už budeme môcť bežať po spoločnej trati.
