Hojdá sa, lebo už môže, zažil a vlní sa myšlienkami na krásno.
Pomedzi to sa vlnia vlasy názorovými kulmami a natáčkami obtočených ľudí okolo prsta. Alebo v daždi vplyvom vlhka. Alebo zapletený vrkoč mokrých pačesov predurčený vyvolať efekt.
Ako je to hľadať rovnováhu a pevno pod nohami, keď pochybuješ. Ako je to, keď sa z výkričníkov stávajú otázniky. Ako je to, keď sa ti zdajú pokrivené charaktery a nevieš, aký je ten tvoj. Či má hrb ako chrbtica, pre ktorú trénuješ balančné lastovičky a drepy na jednej nohe.
Pochybnosť o vetre a kabáte. Balancia excelovskej tabuľky s natiahnutým vzorcom. Stále 1. Vôľa písať existuje, ale knísavo nechce upadnúť do kvílenia samoty. Do siete vpliesť vlákno radosti v jednoduchom vzorci. Rozčerená hladina, kde sa nedá vidieť zrkadlo, relativizovanie hodnôt. Radikalizácia.
A medzi tým. Hudba. Vyspievané žiale a otázky do výšin večných. Oťažené prsty. Nepočujem melódiu prstokladu. Nedostávam spätnú väzbu na tvorbu pýtajúc sa, či vyvoláva strach vypovedanie samej seba v druhých. Čo je skutočnosť a čo želanie. Čo sen a čo možnosti. Ticho pozýva k tvorbe, ale treba za ním utekať. Čas akoby pripomínal svoje plynutie a neúctu jeho ľahostajným plynutím. Čo je správne a kam má viesť cesta?
Čítajúc knihu o odpustení uvažujem o sebe. O hrdosti, pýche, tvrdohlavosti a hlúposti. O citlivosti, zraniteľnosti a strachu. O ponížení, zranení, sklamaní a strate dôvery. O zdraví, uzdravení, náznakoch, príznakoch, zmenách, príčinách a následkoch. Výsledkoch pretláčania vlastných právd a analyzovania.
A znova o čase a živote. O daroch a ich márnení. Pominuteľnosti. Kto vie, čo vlastne chce? A ak vie, čo chce a nedokáže to dosiahnuť? Byť šťastný s tým, čo mám a zároveň čeliť spoločnosťou vyčítanej pasivite? Hojdačková kombinatorika. Ustálené vzorce úspechu a šťastia, rovnice so spoznanými.
Matematika mi nikdy extra nešla. Mám pocit, že som sa prerátala.
Nechcem opakovať chyby. Som unavená.
