Viete, tie duchaplné nápisy alebo obrázky, ktorým možno rozumiem iba ja, ale pretŕčam ich, ako keby im mali rozumieť všetci. Mám pocit, že dokážem všetko, meniť celý svet, určiť, ako sa bude točiť planéta, v mysli sa dostávam do učebníc dejepisu a maturitných otázok. Hoci by diváci tvrdili, že som na tetovanie obetovala aj vlastnú kožu, na spriaznenú dušu nedám dopustiť. Až raz sa to stane.
Ako sa z priateľstva môže vyvinúť ľahostajnosť? Bolí to, tak veľmi to bolí. Z tetovania sa stala jazva. Ale stále sa cítim, ako keby som mala zjazvené to obočie. Na čele mi beží nápis: Slaboch, urobila chybu, nechala sa oklamať, sklamať, verila a okašľali ju, vykradli jej dušu, je na dne.
Nemôžeš sa takto trápiť! Musíš byť rozumná! Čo znamená rozmýšľať v živote? Nedostať facku, nemať modriny? Počúvať sivú namiesto červenej? Zakazovať srdcu? To nemôže byť pravda! Takto ja žiť nechcem! Odmietam.
Chcem podporiť svoju tvrdohlavosť, čo drží jeden z pilierov môjho životného presvedčenia a hľadám odpoveď v regáloch s knihami. Sila zraniteľnosti. Vyberám žltú knihu s povrazolezcom na obale. Prvých štyridsať strán hltám už v kníhkupectve. Mám pravdu! Chcem cítiť, chcem žiť! Chcem povedať neviem, chcem povedať bolí ma, potrebujem, prepáč a ďakujem. Chcem povedať mám rada, chcem korčuľovať, spievať, skúšať, chcem žiť! Chcem povedať svoj názor, chcem bojovať za pravdu, chcem veriť, chcem dúfať, chcem kričať, chcem protestovať!
Ale prečo to potom tak veľmi bolí? Potom, keď už je čo fúkať, keď prídu kopance, hrče a červené očivtedy príde tá ozajstná spriaznená duša. Má dve uši. Počúva a to stačí. Chápe.
Chcem spievať piesne o láske, písať o plači, mať bezhranične rada ľudí, stáť na pódiu, odprezentovať nápad, vyjadriť názor, učiť sa korčuľovať, skúšať standup commedy, nechať sa hltať rytmom hudby.
Viem, že môžem urobiť chybu a že ma môžu kritizovať. Ale kritik nikdy nehrá hlavnú úlohu. Sedí ako prikovaný a bojí sa vyzliecť si kombinézu, aby pocítil nahotu vlastného bytia. Sedí v nej dni, týždne, mesiace a roky. Možno do konca života nepríde na to, kde má zips. Všetko si nechá ujsť ako nemý film a na konci mu niekto vezme diaľkový ovládač a stlačí to povestné tlačidlo OFF.
Kde ste? V hľadisku alebo na javisku?
Ste hodní života, ste hodní toho, aby ste žili. Ste hodní tej odvahy, ktorá z nás robí ľudí a nie cynické kreatúry. Ste hodní byť zraniteľnými, skoncovať s karnevalom dokonalosti, odhodiť masky, ukázať tetované obočie, vystaviť sa riziku. Nehanbiť sa za svoju tvár.
Jazva neznačí chybu, ale odvahu. Maska vás neochráni. Iba potvrdí rozožierajúci pocit pochybovania o hodnote seba samého. Nezvládnete to sami. A práve v tom je tá krása.
V hľadisku alebo na javisku?
Máte na tele jazvu? Ja mám na kolene. Získala som ju v deň, keď som sa naučila bicyklovať. Bol to deň, keď mi pustili riadidlá, aby som sa naučila držať rovnováhu, ale ostro som vybrala zákrutu. Dezinfekčný sprej v rane štípal ako svet. Ale potom mi mal kto nalepiť leukoplast.
Na druhý deň som bicyklovala znova. Ak sa to raz naučíte, vraj sa to nedá zabudnúť. Tak ako žiť. Keď viete, kto vám nalepí leukoplast na jazvu na duši.
