Je svedkom prevracania z boka na bok, neschopnosti otvoriť oči, umlčanej snahy o zmenu. Zmena už nepríde, zmena sa deje. Niet cesty späť, len preč. A rýchlo. Nech to už netrvá, nech sa udeje. Nech už ma netrápi, nech mi nepripomína, nech sa neocitám opäť nepochopená v túžbe po pochopení, nech sa už neocitám opäť sama v snahe po blízkosti, nech sa už necítim sklamaná v túžbe po dôvere, nech sa už necítim v zázraku, keď je to len ilúzia.
Aké je to tragické, keď človek trpí preto, že chce mať rád so stálym zreteľom na sever, aké neuveriteľne egoistické chodiť s džbánom bez ucha po vodu a stále zväčšovať jeho objem. A napriek alebo kvôli všetkému sa zahrávať s ohňom. Kým sa pláva v rieke a škorpión... Ja sa nechcem potopiť. Nedám po sebe hľadať špáradlo, ktorým ma potom vyberie ako zvyšok tej potopenej ryby a založí si ho za čiapku cestou po rebríku, kde už bude ťahať niekto iný. Ja už sa vzdávam. Ja už nevládzem.
Džbán sa už rozbil a ja chcem nájsť svoje šťastie.
Trápim sa preto, aká som. Mučí ma všetko, čo mi tak neuveriteľne chýba. Dlávi ma to, že namiesto reality som zvykla veriť snu a klamať sa. Zarmucuje ma, keď si poskladám skladačku a všetko si uvedomím.
Ako ľahko sa na to pozerá nezúčastnenému, ako jednoducho sa dávajú rady do života, ako ľahučko sa pláva ľahostajným po povrchu. Ja mám v hlave upratané, ale v srdci pusto.
Už mi to dlho nepotrvá, už som pochopila.
Dlho len potrvá, kým sa zahojí.
Ale zahojí.
Len si už dám veľký pozor, kto bude fúkať.
