Obloha pretkávaná letnými mrakmi chce odtrhnúť ústrižok zo vstupenky fotiť. Zvečniť.
Zvečniť chvíľu. Je mi dobre. Cítim, ako dýchaš, ako sa Ti rozpína hruď a do tela sa dostáva vzduch nosiaci život. Je to ako vlaha pre ubolenú dušu, na ktorej poli začínajú kvitnúť vlčie maky. Toto je moja kapitola. Už je napísaná. Je ako vystrihnutá z romantických románov náhle vyšvihnutých hviezd na policiach kníhkupectiev. Život láska a trápi. Trápenie živí moje vnútro po nevypovedanom. Tŕpnem ako chrbát, ktorým sa o teba opieram. Tŕpnem, že zahrá posledný tón, my sa postavíme a bez možnosti hľadieť si do očí cez slnečné okuliare sa rozídeme s výbavou pochybností, sklamania a strachu.
Tma. Vlčie maky sklonili hlavu. Ja už nemám plece, len zem tvrdú ako realita.
