Bol to plánovaný cisársky. Hospitalizovaná som bola 24 hodín pred zákrokom. Také sú vraj predpisy a rutina, ktorú nevedel zmeniť ani môj gynekológ a pôrodník. Mala som sa dostaviť podľa inštrukcií ráno o 8:00. Boli sme dochvíľni, vlastne ešte s veľkou rezervou. Trvalo to hodinu, kým som sa dostala na izbu... Najskôr ma na prízemí poslali od jedného okienka k druhému, potom k ďalším dverám, kde som si mala odložiť osobné veci a v kabínke sa prezliecť do pyžama a župana... Čo sa mi osobne zdalo šialené, pobehovať v areáli tak frekventovanej nemocnice v župane, až kým neprídem na to správne poschodie a izbu. Posielali si ma medzi poschodiami, vraj kvôli nedostatku miesta. Tak som sa presúvala s tým mega bruchom v nočnej košeli a župane z poschodia na poschodie a čakala som, kde ma príjmu. Výťah bol neustále plný a veľmi pomalý. Predstavovala som si, ako by toto všetko prebiehalo, keby som nemala plánovaný cisársky... Keby to išlo všetko neplánovane a naostro :O
Počas prvého dňa hospitalizácie ma umiestnili na pooperačnú izbu, ktorá bola hneď oproti recepcii. S dvoma pacientkami, ktoré boli čerstvo po sekcii. Neustále ochkanie a negatívne reči spolubývajúcich ma prinútili tráviť čas na chodbe. Samotná sekcia nebola taká únavná a stresujúca pre telo a psychiku ako pobyt na spomínanej pooperačnej izbe. Celodenné čakanie v improvizovanej málo útulnej jedálni, ktorá bola na chodbe, som si krátila sledovaním personálu a okolia. Každú chvíľu sa v jedálni rozleteli dvere - tzv. lietačky a nepríjemný zvuk starej kovovej postele na kolieskach ohlušil všetkých navôkol. Z operačnej a pôrodnej sály prevážali takto neslávne a s veľkým rachotom čerstvé maminy po prirodzenom pôrode, sekcii alebo inom zákroku. Zážitok, na ktorý by človek radšej zabudol. Vedela som, že zajtra ma čaká to isté. Netuším, odkiaľ prichádzal ten optimizmus a kde sa vytratil stres z toho všetkého, čo som mala ešte absolvovať. Zrejme nastavenie. Celá moja myseľ a bytie sa sústreďovali len na príchod, prvý plač a objatie našej malej Ely. Nič iné som vtedy neriešila. Nič neexistovalo. Len ona a ja. Bolo to o nás. Manžel bol fyzicky tiež vzdialený.
Takže môj prvý deň v nemocnici ubehol na chodbe, vlastne v akože "jedálni". Zjedla som všetky chody. Veď čo, po sekcii nedostanem najbližšie dni nič, len čistú vodu. Bez bubliniek, bez cukru, zo slamky, keďže čerstvá pooperačná rana neumožňovala žiadny pohyb. Obsadila som lôžko na celý deň, hoci pri príjme ma upozorňovali na to, že sú plne obsadení a majú pravidelné kapacitné problémy s umiestnením rodičiek.
Tých pár dní v nemocnici ma zmenilo, okradlo na krátky čas o intimitu, súkromie. Zocelilo, donútilo ma uvedomiť si svoju bezmocnosť a ohraničenosť. Už dokonale chápem, prečo si ženy na Slovensku platia pôrodníkov, či duly. Kupujú si za nemalé peniaze istotu, že sa o nich a dieťa niekto dobre postará. Niekto, komu dôverujú. Kupujú si zážitok a spomienky. Istotu dobrého pôrodu a prístupu. Chápem aj ženy, ktoré idú rodiť do zahraničia. Nie sú to len vrtochy bohatých rozmaznaných paničiek. Je to strach. Predchádzajúca zlá skúsenosť, či trauma. Možno aj túžba po prijateľnejšom nemocničnom prostredí. Komunikácií, rešpekte. Pre každú ženu je pôrod dôležitý, ak nie jeden z najdôležitejších okamihov v živote. Každá z nás túži po intimite, pohode, porozumení a ľudskom prístupe. Nejde o viac.
Na samotný zákrok, prístup môjho zazmluvneného pôrodníka, na tím lekárov, ktorý sa točil okolo mňa počas toho, ako som bola v lokálnej anestézií, mám veľmi dobré spomienky. Z ich práce vyžaroval pokoj a istota. Dokonca sme spolu zažili aj pár humorných chvíľ. Príchod našej očakávanej a vytúženej dcéry je dodnes spojený s tou najkrajšou spomienkou a ľudským prístupom zo strany tímu lekárov. Napriek mnohým rutinným záležitostiam počas príjmu. Napriek absentujúcej laktačnej poradkyni. Napriek 5 zastaralým záchodom a 2 sprchám pre celé oddelenie. Napriek 3 presunom na inú izbu počas 5 dní hospitalizácie. Napriek nevybavenosti izieb. Napriek tzv. veľkej vizite, ktorej priebeh pripomínal veľké divadlo. Napriek niektorým sestričkám, ktoré sa nenarodili pre svoje povolanie. Napriek slabo plateným hlučným upratovačkám. Napriek často chýbajúcemu rešpektu a úcte voči ženám a ich intimite. Napriek tomu všetkému a mnohému ďalšiemu to boli najkrajšie najintenzívnejšie nezabudnuteľné dni môjho života. Majú pre mňa veľký význam. Vtedy som sa stala matkou. Uchovávam v srdci ten kratučký moment prvého plaču nášho dieťaťa. Milí čitatelia! Ak sa Vám môj článok páčil, nenechávajte si to pre seba:)Zvýšením karmy, zapojením sa do diskusie pod článkom, alebo zdieľaním na sociálnych sieťach podporíte ďalšiu moju tvorbu a nakopnete motiváciu. Ďakujem.
