Každý z nás si v sebe nesie svoj vlastný príbeh. Niekto sa prikláňa k pekným spomienkam a iný sa zase upína na zlú minulosť.
No nech je to už akokoľvek, prosím zabudnite na minulosť, tú už nijako nezmeníte. Nerozmýšľajte príliš nad budúcnosťou, pretože nikto z nás nevie, čo bude zajtra a nie ešte o niekoľko rokov. Sústreďte sa na prítomnosť, lebo ta je teraz najdôležitejšia. Žite tu a teraz pre tento okamih, ktorý sa práve deje a nie pre ten, ktorý bol alebo ešte len bude.
A práve, preto sa aj ja sústredím na to, čo je teraz. Na všetky tie krásne okamžiky, ktoré práve žijem. Zavrela som dvere do minulosti a prestala sa trápiť tým, čo bude. Jednoducho žijem tým, čo je teraz, žijem prítomnosťou a tým, čo mi ponúka život každý deň. No nebolo to stále tak...
Áno, v mojom živote to nebolo úplne jednoduché, ale, ako som písala dvere do desivej minulosti sú už zatvorené a zatvorené aj ostanú. No určite, čo to o sebe odhalím, ale postupne. Rozhodla som sa, že vás nechám nakuknúť do minulosti spred roka, aby som vám ukázala cestu k môjmu novému a sebavedomejšiemu životu.
Cesta to rozhodne nebola ľahká, ale stála za tu námahu. Niekoľko násobné zlyhania, nehorázny plač a čisté zúfalstvo. Presne toto ma sprevádzalo po ceste do vysnívaného cieľa. Najprv som bojovala sama, ale, keď som pochopila, že sama to nezvládam našla som pomocnú ruku človeka, vďaka ktorému začala byť tá cesta jednoduchšia.
Našla som koučku, ktorá ma začala sprevádzať na mojej ceste . Ale aj o tom neskôr. Pridal sa aj psychológ, ktorý má tiež svoj podiel práce na tom, kým som dnes rovnako ako moja koučka. No o ňom tiež budem písať trošku neskôr.
Myslím, že určite ste pochopili, že moja cesta bola cestou sebavedomia. Hľadanie svojho pravého ja, svojej skutočnej hodnoty. Áno to všetko som počas roka našla a postupne budem o tom písať.
No a na záver len toľko, že vzťah k sebe je si dobre budovať. Ste si jediný najbližší človek, s ktorým budete do konca života.
Tak sa snažte, budujte a hlavne sa ľúbte.
