Láska je riziko. Niekedy je dokonca tak závratná, že nás núti vzdať sa jej a odmietnuť ju. Ak sa bojíme moci svojej lásky tým ju môže zničiť, a to všetko len, preto, aby sme sa ochránili pred hroziacou silou citu, ktorý nás začne ovládať. Je totižto ťažké vzdať sa samého seba, pretože láska prináša obetu. Ovplyvňuje naše samotné bytie a my si to ani neuvedomujeme. Ak sa nám však podarí tento cit prijať, vstúpime do iného, nádherného sveta – do sveta lásky...
Chybný krok...
Hovorí sa, že risk je zisk a platí to aj v láske. Avšak nie vtedy, ak riskuješ, že kvôli láske stratíš seba. Žena stráca samu seba, ak prestane počúvať svoju intuíciu. Prestane veriť sebe a začne veriť niekomu inému. Väčšinou ide o človeka, ku ktorému cíti tak veľa a ani sama nevie prečo. Ani sama nevie definovať, prečo je tá láska tak hlboká, keď zo strany toho muža neprichádzajú žiadne dôkazy o tom, že by mohol ľúbiť tiež. Jednoducho si prestáva rozumieť a jediné, čo chce, je dostať sa z tejto situácie preč… Lenže ako? Ako sa to dá, ako je možné vrátiť si život do vlastných rúk, keď je v ňom zrazu až príliš veľa neporiadku? Som úplne zmätená, pretože v tejto chvíli nič konkrétne necítim. Akoby všetky emócie na moment odišli...Vôbec neviem rozoznať či som smutná alebo, či som šťastná. A ani to radšej vedieť nechcem. Na hodinách svieti 3:40 a ja som stále hore. Neviem či je to večernou kávou alebo priveľkým množstvom myšlienok...
Keď je v stávke vlastné šťastie...
Slepo veriť svojim očakávaniam a myslieť si, že sa celý život bude vyvíjať od nich, je naivné a naozaj hlúpe. Ešte hlúpejšie však je, ak nie sme kvôli sebe schopné zabudnúť na to, čo nás vyslovene ničí a očakávame, že sa niekedy niečo zmení aj napriek tomu, že nám bolo jasne povedané, že ten druhý vzťah nechce. Lenže skúsme veriť niečomu, čo odmietame počuť. Nedá nám to spávať. Tá predstava, že by sme to, predsa len mali skúsiť. Nejako mu otvoriť oči. Dokázať mu, že s nami tá láska bude iná...
No nechcite ho zlomiť, prehovoriť a ani mu dokázať, ako sa mýli. Nepátrajte po dôvodoch, pretože ich môže byť mnoho. Znamená to však vždy to isté:
nechce.....
aj keď to nepovie rovno do očí. Odčítaj to z jeho skutkov, z okamihov, kedy ste aj nie ste spolu. Nájdi tieto slová v tvojom smútku, v jeho očiach, ktoré sa uhýbajú dlhému hlbokému pohľadu. Nájdi ich presne tam, kde ich vidieť nechceš, vo chvíľach, kedy si pred pravdou zakrývaš oči. A to by ti, ako dôvod malo úplne stačiť. Ak vieš milovať jeho celým svojím srdcom, urob pre seba jedinú vec… Zober si tú lásku a choď od neho niekam ďaleko. Venuj ju sebe alebo počkaj, kým stretneš niekoho, kto ju ocení. Všetko ostatné je pre teba len stratou času. . Práve vo chvíľach, kedy necítiš lásku od niekoho, koho miluješ, by si sa mala stať tou, ktorá sa miluje „aj za iných“. A práve táto láska ťa odpúta od tých, ktorí ťa nemilujú. Pretože, pravidlom číslo jedna je počúvať a nedávať si falošné nádeje. Ak mu nechceš uveriť teraz, ako chceš neskôr veriť sebe, že láskou k nemu nezrádzaš samu seba...
Nový začiatok
Chceš nový začiatok – taký, v ktorom už on figurovať nebude, ale v okamihu si povieš, že je to hlúposť, že nič také nechceš, že na to nemáš síl. A tak si každý večer túto lásku zakazuješ a predstavuješ si, že zajtra to už bude iné. Že sa zobudíš bez nej… No doteraz sa tak nestalo. Neviem, ako by som nazvala tento stav, hoci ho sama prežívam. Je to stav natoľko čudný a, bohužiaľ aj častý, až ma zaráža, že nemá jedno striktne pomenovanie. Čo to vlastne je? Zatemnenie mysle? Slepota z lásky? Potreba padnúť na totálne dno vlastnej dôstojnosti, aby sme práve tam našli posledné zvyšky síl? Nech to už nazveme akokoľvek, dôležité je, aby sme nezostali len pri definícii...
Som už príliš unavená na to, aby som svoju pozornosť a srdce dávala hocikomu…
Niekedy som naozaj unavená. Som unavená z dnešných ľudí, z dnešnej „lásky“, z dnešného sveta. Nemôžem povedať, že by som mala dôvod byť nešťastná. Mám všetko, čo potrebujem k spokojnému životu. No potom si uvedomím, že mi, predsa len niečo chýba, a tak si pustím obľúbenú hudbu a premýšľam. Pravdou je, že, keď som šťastná, hudbu si naozaj vychutnávam. Milujem ju. No v takýchto momentoch, ako je tento ju doslova cítim. Cítim, ako prechádza mojím telom a začína sa rozprávať s mojou dušou. A tá, tá je taká vyčerpaná, sklamaná a osamelá. Niekedy mi vyhŕknu slzy. Za ňu. Za to, čo všetko už musela na tomto svete prežiť a zvládnuť. No aj tak tam stále je, bojuje a verí. Aj, keď ukrytá hlboko pod povrchom. Pretože už o tento svet stráca záujem. Už sa nedokáže tešiť zo života, ktorý žije. Je doráňaná, zlomená a bojí sa veriť, pretože sklamania sú také veľké…Nechce sa tešiť, pretože sa bojí, že akonáhle znovu niečomu uverí, život luskne prstami a všetko jej vezme...
a tak....
pozerám z okna a rozmýšľam. Vonku je naozaj príjemne, ale tak…prázdno. Dalo by sa to momentálne prirovnať k môjmu emočnému stavu – žiadna zlá atmosféra ani nič nezvyčajné. Len akási nostalgia za tým...
….keď sme boli spolu naposledy…
….keď som ti poslednýkrát pozrela do očí…
….keď som ti povedala posledné: „dovidenia a ďakujem“…
Práve teraz som na tom tak, že si prajem, aby toto celé, čo sa stalo vlastne ani nebola skutočnosť. Pretože tak by nebolo žiadne POSLEDNÝKRÁT....
