Tejto známej akcii patril deň 9. október 2010. Keďže som v Luxemburgu ešte žiadne múzeum nenavštívila, padla mi takáto ponuka celkom vhod. Noc múzeí tu nie je zadarmo ako v niektorých krajinách. No stačí si kúpiť jeden lístok a môžete navštíviť ktorékoľvek múzeum. Môj 6-eurový lístok bol so študentskou zľavou. Normálny lístok pre dospelého stál 15 Eur, čo je o 13,50 Eur viac ako u nás. Neviem koľko tu stojí vstupné za normálnych okolností, no každé múzeum ponúka jeden deň v týždni v určitom čase vstup zdarma. Kto to teda nestihne pošas Múzejnej noci, má ešte ďalšie atraktívne možnosti. Takže o tom najdôležitejšom som už poinformovala a môžem pokračovať ďalej... Luxembursko je naozaj veľmi malá krajina a hlavné mesto, Luxemburg, je na tom podobne. A preto tu nájdete - pre niekoho možno veľa, pre iného málo - sedem múzeí. Navštevníci mohli vyštartovať do múzeí od 18:00. A k dispozícii mali sedem hodín otvorených dverí a bohatého programu. Čiže záverečná patrila 1:00 hodine rannej. Všetko sa stihnúť nedalo, teda aspoň my, ja a kamarátka Gracja, sme to nedokázali. Podarilo sa nám poprezerať 5 múzeí a mrknúť sa aj na nejaký ten program.
Francúzska ignorácia Naším prvým cieľom sa stalo Múzeum národnej histórie a umenia. Je to obrovská budova s asi ôsmymi poschodiami. Na každom z nich sa nachádza určitá historická epocha- napríklad pravek, stredovek... a podobne. Je to veľmi pôsobivo naaranžované. A napríklad v oddelení praveku človek naozaj nadobúda pocit, že sa tam práve nachádza. Nestihli sme poprezerať všetky poschodia. No zavítali sme aj na jedno z tých vyšších. Tu vystavoval svoje diela francúzsky maliar Raoul Dufy. Čiže sme mohli vidieť aj kúsok umenia z nedávnej minulosti. No trochu nás demotivovala skutočnosť, že najmä na nižších poschodiach ste iný jazyk ako francúzštinu nevideli. Francúzi si asi myslia, že ich jazyk je natoľko medzinárodný, že by ho mal ovládať každý a oni iný ovládať nepotrebujú. A pretože je ich v Luxembursku veľmi veľa, snažia sa toto pravidlo uplatňovať i tu. Je to trochu zarážajúce, keďže v každom väčšom múzeu, v ktorejkoľvek krajine, nájdete preklad i do angličtiny alebo nemčiny, prípadne do iných jazykov. A navyše, Luxemburg je naozaj multikultúrne mesto. Ale poďme radšej do ďalšieho múzea.
Kedysi a dnes Múzeum histórie prírody je tiež pôsobivé, no bolo by naň treba trochu viac času, aby si ho návštevník stihol naozaj užiť a vychutnať. Ponúka totiž množstvo poznatkov a môže byť veľmi obohacujúcou školskou exkurziou. Pozreli sme si tu aj krátke tanečné predstavenie. Bez hudby. Tanec bez hudby som videla po prvýkrát v takomto umeleckom prevedení a, pravdupovediac, pripadalo mi to dosť nezáživné. V Múzeu histórie mesta Luxemburg nás privítala rockovo-bluesová skupina. Bolo mi to trochu ľúto, len tak stáť a pozerať sa. Ale keď všetci stoja a pozerajú, čo iné vám zostáva? Výstava, ktorá tu práve prebieha, sa nazýva "Born to be wild". Konečne trochu angličtiny. Obsahuje rôzne dokumenty a predmety z minulosti, ale i súčasnosti, ktoré sú typické pre mladých. Je to akýsi histrický exkurz životným štýlom tínedžerov až po súčasnosť. Zaujal ma najmä zostrih z rôznych zábav a neskôr diskoték od 50-tych rokov minulého storočia až podnes. A mohli ste tu nájsť i neuveriteľné množstvo predmetov, ktoré vám pripomenú vaše vlastné detstvo. Alebo napríklad časopisy Bravo, plagáty či dámske depilačné pomôcky z čias našich rodičov.
Tanec z bahna Nasledovalo Múzeum umenia mesta Luxemburg. Pôvodne som sa tešila na hudobné kvarteto klarinetistov. No potom som zistila, že to nepovažujem až za také pútavé, ako som si myslela. A tak som si išla radšej poprezerať výtvarné diela holadských maliarov z takzvanej "Golden age" (Zlatá éra, 17. storočie). Títo maliari zachytávali realitu do najmenších detailov, preto bolo niekedy ťažké uveriť, že ide o obraz a nie o fotografiu. V tomto múzeu na nás čakal ešte ďalší program. Odrazu sa pred nami zjavila záhadná tanečnica. Po dlhšom skúmaní som zistila nasledovné: bola to žena, černoška, mala na sebe len nohavičky, celé telo mala ponatierané zaschnutým bahnom, tvár takisto a okrem toho ju mala pomaľovanú akousi čiernou farbou. Najprv som nevedela, čo si mám o tomto jej tanci (opäť bez hudby) myslieť. No každopádne, bolo to istým spôsobom fascinujúce. Ťažko to opísať. Prechádzala z miestnosti do miestnosti a ľudia išli za ňou. Nakoniec sa s nami rozlúčila odchodom do výťahu.
Zlyhávajúca organizácia? Cesta do posledného múzea bola o čosi komplikovanejšia, keďže toto múzeum sa nenachádza v centre mesta, ale na jeho okraji, čo je aj napriek miniatúrnosti Luxemburgu dosť dlhá vzdialenosť. No dopravu do múzeí zabezpečovali špeciálne autobusy. Mali premávať každých 15 minút. Ale my sme na jeden čakali viac ako pol hodinu. Aj kvôli tomu sme museli pozmeniť plán a rozlúčiť sa s predstavou stihnúť navštíviť všetky múzeá. Vtipné bolo, že pre nás prišiel typický britský turistický autobus s nápisom "Oxford Circus". No a v poslednom múzeu, Múzeu moderného umenia veľkovojvodu Jeana, sme sa mohli pokochať na súčasnom umení. Niektoré expozície boli zaujímavé, iné provokujúce, ďalšie som chápala ako zlý pokus o čierny humor, no a zopár autorských zámerov zostalo nepochopených. Tak takáto bola sobotňajšia luxemburská noc. Pri vstupe do múzeí sme nemuseli čakať v dlhých radoch, ktoré človeka často odradia. Preto sme si mohli múzeá naozaj "vychutnať" a navnadiť sa na ďalšiu návštevu.
