Rodila som pred dvomi mesiacmi. Skoro ráno mi začala odtekať plodová voda, vybrala som sa teda do spomínanej pôrodnice. Po vyše polhodinovom čakaní vonku na chodbe som sa konečne dostala dnu. Vyšetrili ma a umiestnili na čakaciu izbu, keďže som ešte nemala pravidelné kontrakcie. Nepríjemné sestričky mi znepríjemňovali celý čas čakania, nedovolili mi byť v tom čase s manželom, musel zostať vonku a ja som musela čakať iba na izbe. Toto však ešte považujem za normálnu a bežnú prax, ktorá sa v našich pôrodniciach dala očakávať. Neskôr sa mi však stalo niečo, čo za celkom normálne nepovažujem.
Keď som začala mať pravidelné a intenzívne kontrakcie, sestrička ma zaviedla do prípravnej miestnosti, kde mi dala klystír. Ukázala mi, kde sa nachádza WC a sprcha, a následne odišla. Na moju otázku, či sa mám potom, keď sa už „prečistím“, nejako ohlásiť, odpovedala, že ona o mne vie. Tiež som sa pýtala, ako dlho tam mám byť. Odpovedala, že zhruba hodinu. Nechala ma teda samu. Za celý čas, čo som tam bola, sa na mňa neprišiel nikto ani raz pozrieť a skontrolovať ma. Samozrejme, mala som už čoraz silnejúcejšie kontrakcie, chvíľami som si myslela, že v sprche odpadnem. Okrem toho, môj manžel čakal vonku na chodbe, ale sestričky ho za mnou ešte nechceli pustiť (poplatok 30 eur mal už zaplatený). Keď v tom čase zvonil na zvonček, nervózne ho odbili s podobnými slovami, že o ňom vedia. Po spomínanej hodine za mnou stále nikto neprišiel. Čakala som ešte pol hodinu a potom som sa sama v prestávke medzi kontrakciami vybrala za sestričkami a spýtala sa ich, či by som už náhodou nemohla rodiť. Konečne mi povolili presunúť sa do boxu. Zhruba o hodinu nato som porodila.
Na oddelení šestonedelia som sa rozprávala s dvomi ďalšími mamičkami. A „náhodou“ spomínali ten istý príbeh. Ako ich nechali v tej miestnosti hodinu a pol úplne samé a tiež sa báli, či tam neodpadnú.
Čo by sa malo zmeniť na slovenských pôrodniciach?
Tých vecí by sa dalo nájsť veľmi veľa. Určite by sa však malo zmeniť to, že sprevádzajúca osoba, pokiaľ má o to záujem, môže sprevádzať rodičku po celý čas od jej príchodu do pôrodnice. Uvedomujem si, že doterajšie neuplatňovanie takéhoto systému súvisí i s preplnením niektorých nemocníc, no nie vždy je to tak. Za čo sa vlastne platí tých 30 eur? Prečo po zaplatení tohto nezmyselného poplatku nemôže partner sprevádzať ženu po celý čas? Veď on často zaskakuje pôrodnú asistentku. Tá sa mne počas pôrodu, pred ním i po ňom venovala minimálne. A to v tom čase nemocnica nebola vôbec preplnená. Sestričky napríklad väčšinu času, čo som strávila na pôrodnom boxe, „prekecali“ na chodbe pred ním.
Týmto článkom nechcem povedať, že všetko v slovenských pôrodniciach je zlé. Môj pôrod napríklad viedli úžasné lekárky, ktoré som nemala zazmluvnené ani inak zaplatené. Chcem len poukázať na to, čo by sa malo zmeniť. A hlavne na to, čo sa stávať nemá.
Milé sestričky, nečakám od vás úsmevy od ucha k uchu, vľúdnosť, ani robotu navyše. Dokonca aj partner by nemal problém v niečom vás zastúpiť. Len tá obyčajná ľudskosť a zodpovednosť pri vykonávaní vašej práce by, podľa mňa, chýbať nemala. Veď tí, ktorí môžu za tie vaše nízke platy, do slovenských nemocníc nechodia...
