Autobusová zastávka s číslom 5 je maximálne preplnená. Stojí tam hromada ľudí, potenciálnych cestujúcich. Do duše sa mi vkráda malinký výhonok neistoty. Začínam pochybovať, či sa do veľkého motorového vozidla na dopravu osôb ešte vôbec dostanem. Či sa aj ja stanem cestujúcou. Ale veď tá masa ľudí nemusí ísť naším smerom...
Omyl. Som vedľa jak tá jedľa. Náš dopravný prostriedok prichádza a ja zhrozene sledujem stádo pasažierov strkajúce sa do vnútra nášho autobusu, v ktorom nám už pravdepodobne nezostane miesto. V rade sme totiž poslední.
Zástup sa posúva slimačím tempom vpred. Čím je bus plnší, tým je moja neistota väčšia. Stále však dúfam. Nádej zomiera posledná. Chalani už nastúpili, je rad na mne. Zhrozená počúvam ich odpisujúce komentáre:
„Katka, ty už asi nepôjdeš! Asi tu zostaneš!“
„ČO??? Tak to sotva!“ bráni sa mlčky moje vnútro. To by ma tu nechali? Samú? Sľubujú, že by mi poslali SMS s ďalšími spojmi. No tak to určite (hlboká irónia)!
Som menšieho vzrastu, nikdy to však nezneužívam. A teraz, keď sa konečne naskytne dobrá príležitosť využiť moju vertikálnu kvalitu... Do neba volajúca nespravodlivosť! Ale ja sa len tak nedám.
Gény starkej zaúradovali...
Pchám sa do vnútra a dychtivo hľadím na šoféra so zúfalým pohľadom štvanej zvery, zvierajúc v ruke ISIC a peniaze. Hlavou mi prebleskujú beznádejné myšlienky typu:
„Toto nie! To nemôže byť pravda! Zoberte ma! Však ja domov inak netrafím!“
(Pozn. blog.: Som úplný antitalent v cestnej doprave. Nikdy si neviem zapamätať časy autobusov, ani keď s nimi chodím už 3 roky.)
Ale šofér si ma nejako nevšíma. Možno sa mi napokon skutočne splnil sen vlastniť neviditeľný plášť. Bohužiaľ niekto mi ho nasadil v najnevhodnejšej chvíli. Takto som si svoju neviditeľnosť nikdy nepredstavovala!!!
Nastáva obrat na plnej čiare. Z ľahostajného šoféra sa stáva milosrdný ujko. S nenáhlivým gestom všemocného záchrancu ma vpúšťa dnu:
„Ale posledná!“
Cítim sa ako víťazný Napoleon v bitke pri Slávkove. Moja výška predsa len zaúčinkovala! Konečne sa zhlboka nadýchnem (celý čas som bola ako na ihlách) a narvem sa dnu. S batohom opretým o dvere stojím na schodíkoch a ledva sa držím.
Tlačenica. Nával. Stisk.
Mohla by som napísať: Dobrá nálada bola razom fuč, ale to by nebola pravda. Som nadšená. Príde mi to vzrušujúce, impozantné, byť vpredu v autobuse.
Božský výhľad. Vidím všetko, čo sa deje. Človek by neveril aká interesantná môže byť cesta z predných schodíkov autobusu.
Cestou som sa ešte niekoľkokrát popresúvala sem-tam, dozadu-dopredu, napokon som však skončila na mojom obľúbenom mieste, vpredu.
________________________________________________________________________________
Týmito slovami by som sa rada poďakovala šoférovi, ktorí sa nado mnou zľutoval. Či už to bolo pre moju výšku, alebo pre to, že som bojovala ako levica, aby ma na stanici nenechali, je to jedno. Dôležité pre mňa bolo, že som sa ocitla dnu. Posledná v rade, ale zato prvá v autobuse.
„Tak budú poslední prvými a prví poslednými." (Mt 20,16)
