V detstve som neustále čítala jednu knihu. To viete, niektoré knihy stačí prečítať len raz. Iné vás pohltia zas a znova. Prázdniny na planéte Coleida patria medzi tie "stokrát" prečítané. Fantastický svet plný neskutočných bytostí, čarovných udalostí a miest. Pamätám si najmä na stroj času, ktorým sa hlavná hrdinka Alica dostala do minulosti.
„Imagine...“
Mať taký stroj času. Premiestniť sa o takých dvadsať rokov späť. Chodiť na koncerty Pink Floyd, U2, The Cranberries, The Doors, The Rolling Stones, Roxette, R.E.M., Queen, The Bee Gees, Oasis, A-ha, Depeche Mode,... Vidieť svetoznáme kapely v ich začiatkoch a v pôvodnej zostave. Zažiť na vlastnej koži beatlesácky ošiaľ. Okúsiť ten Retro svet.
Ja taký stroj času nemám, ani ho nepotrebujem. Postačí mi obyčajný gramofón. Vďaka nemu hudba neznie tak všedne, znie inak.
Ihlu pustím na platňu. Chvíľu ide naprázdno, počuť len šum. Následne sa ozvú tlmené tóny. Pomaly sa rozlievajú po celej izbe. Staro, zunivo, zvučne. Je to akési audio okúzlenie, ktoré vás zasiahne v určitom momente. Možno ako Amorov šíp. Spomienky na staré časy sa vám vynoria a nohy sa samy od seba rozvlnia.
Čím je hudba staršia tým ju človek viac počúva a prežíva. To, čo počujem z rádia dnes (česť výnimkám) nestojí za nič. Hudba 20. storočia bola kvalitou až presýtená, no v dnešných časoch je to skôr naopak. Veľké hviezdy odchádzajú a protikladne nonstop pribúdajú popoví speváci spievajúci svoje nekončiace odrhovačky. A tak som sa rozhodla, že sa vrátim v dobe (o krok) späť. Nemám čo stratiť.
Chcem si vychutnávať hudbu tak, ako ľudia kedysi. Môj pokus mať walkman zlyhal, pretože sa mi pokazil za krátky čas. Namiesto neho som bola nútená prejsť na MP3 (tá nejakým zázrakom ešte „žije“). Moja túžba vlastniť retro prehrávače a hudbu hrajúcu z nich je priam neskutočne šialená.
Rodičom sa to nepáči. Ale mám plán, kúpim si gramofón. Ale to chce čas. A tak som sa rozhodla zohnať si zatiaľ istú výbavičku. Internet napriek jeho modernosti celkom uznávam navyše je na takúto prácu ideálny pomocník. Meky je pán a tak som si objednala od neho rovno 2 vinylky.
Reakcie našich:
„Koľko to stálo?“
„Však nemáš ešte ani gramofón!“
„Môžeš si to púšťať na prste!“
Ach tá nežná rodičovská irónia (aj keď to mysleli vážne). Viem, dospelí vidia minulosť aj s jej nedostatkami. Ja však nie! Túžim ju mať len tak muzikálne. Možno len tak na prste!
