Záujem žiakov končiacich základné školy o štúdium odborov ako krajčírstvo, murárstvo a ďalšie odbory určené pre aspoň trochu manuálne zručných je takmer nulový. Často to znamená zánik celej školy (najčastejšie odborného učilišťa) alebo v tom lepšom prípade iba konkrétneho odboru.
Ako sa to stalo? Prečo manuálna práca mladým smrdí? Študujem na vysokej škole, ale absolvovala som krajčirinu (odevný operátor). Mám teda remeslo v ruke ako sa vraví. A nehanbím sa za to. Keď som však po niekoľkých rokoch navštívila svoje SOU odevné v Prešove, zistila som, že je to už celkom iná škola. Z dôvodu nezáujmu žiakov o odbory krajčírka/krajčír, tieto zanikli. Pamätám si, ako nám v druhom ročníku hrozilo, že nebudeme mať dielne pre paktickú časť vyučovania. Koľko síl energie a samozrejme aj prostriedkov to stálo všetkých zamestnancov od upratovačky po profesorov a samozrejme žiakov, keď sme sťahovali naše dielne z bývalých priestorov do priestorov školy. Potom slávnostné otvorenie nových dielní a veľká radosť z dobre vykonanej práce. A dnes?
Šijacie stroje, obnitkovačky, dierkovačky a ďalšie špeciálne prístroje sú rozpredané. Kto ich chcel? Dostali ich kurzy urádov práce organizované z prostriedkov Európskych sociálnych fondov. Kurzy pre rómske ženy. V škole, ktorá produkovala pre slovenský pracovný trh každý rok kopu šikovných budúcich zamestnancov textilných firiem, sa už v prevažnej miere vyučuje v odboroch, ktoré nemajú s krajčírstvom nič spoločné. Bolo nevyhnutné zmeniť aj názov školy prívlastok odevná totiž prestal mať zmysel. Dnes je to Stredná združená škola Prešov. Doba kompetentným nedala na výber. Museli sa prispôsobiť trendom ako aj faktu, že v Prešove v priebehu niekoľkých rokov zaniklo nemálo odevných firiem. Tí, čo prežili dodnes fungujú prevažne vďaka zahraničným zakázkam.
Šiť sa teda učia rómske ženy. Ale ony vedia veľmi dobre počítať a je im jasné, že za peniaze, ktoré dajú za látku, zipsy, nite, gombíky a iné, si v ktoromkoľvek čínskom obchode kúpia rovno dvoje takých sukní, čo si chceli ušiť. Jednoducho povedané pri konkurencii lacného textilu dovezeného z Číny sa šiť neoplatí. Kedysi bola sitácia iná. Jednotvárne a často nedostupné oblečenie z tuzexu bolo pre ženy veľkou inšpiráciou, prečo sa naučiť šiť. Podľa časopisov ako Dorka alebo Burda si doma ušili kúsky, aké nikto iný nemal. Poobliekali muža, deti... celú rodinu.
Stále menej ľudí je však ochotných pracovať rukami. Naša ekonomika to zatiaľ prešla bez povšimnutia. Namiesto nás sa vo veľkých hlučných dielňach potia za šijacími strojmi drobné šikmooké dievčatá v Číne. Prečo? Pretože nemajú na výber. Je zaujímave, že v spoločnosti, ktorá stojí (ale zatiaľ nepadá) na ľuďoch, ktorí vykonávajú manuálnu prácu, sú práve títo najväčšími ubožiakmi balansujúcimi na okraji biedy. Koho by potom mal lákať plat za ťažkú drinu, keď rovnaký môže dostať bez toho, aby zohol chrbát?
Chýba v dnešných časoch mladým motivácia, prečo sa nebáť manuálnej práce? Alebo je na vine ľahký a rýchly prístup k hotovým produktom? Je nezáujem o ručnú prácu iba dôsledok moderného rozmýšľania? Prečo je hanba byť krajčírom, murárom? Veď nebyť tých, chodíme nahí a bývame v jaskyniach. Bez manuálnej práce to jednoducho nepôjde. Doba inteligentných pracujúcich robotov je ešte stále vzialená. Kto však bude ochotný vyhrnúť si rukávy a ušpiniť ruky? Nechá za seba vznešený kultúrny európsky národ hrdlačiť deti v krajinách tretieho sveta?
