Myšlienka to bola priam skvostná, keď pri našej autobusovej zastávke zriadil náčelník mesta i našej dediny, ktorá k nemu patrí, stanovisko pre triedený odpad. Každú sobotu ľudia poslušne cupkajú s igelitovými taškami plnými papiera, sklenených fliaš alebo tých plastových ku farebným kontajnerom. Tu sa však krása tohto nápadu končí. Miesto, ktoré bolo pôvodne vybraté zrejme preto, že je všetkým na očiach, predsa len nie je až tak ostro sledované.
Nájdu sa totiž chvíle, aj ľudia, ktorí ich dokážu bleskovo využiť, keď sa nikto nedíva a za pár minút sa stanovisko triedeného odpadu mení na obyčajné smetisko. Takého znečisťovača som síce nikdy na vlastné oči v akcii nevidela, ale predstavujem si to asi takto. Ide auto dolu dedinou (konské povozy sa už ani u nás veľmi nenosia), šofér dorazí na inkriminované miesto, v rýchlosti sa presvedčí, že na blízku niet ani živej duše, vystúpi z dopravného prostriedku a vykladá: škatuľa so starým oblečením, (kompletná garderóba od spodnej bielizne až po kabáty), periny, vankúše a paplóny, kufre, balíky nedoručených letákov (istá firma by sa určite nepotešila), nárazník z auta, staré posteľné matrace... Vyloží, ešte raz sa rýchlo poobzerá, nastúpi a ide si po svojom. Keď sa potom každé ráno schádzajú ľudia cestou do práce na autobusovú zastávku, o tému na debaty majú postarané. Naše "triediace" smetisko funguje ako pravidelný preventívny dvíhač tlaku a zároveň dáva možnosť, tým ktorí radi rečnia a ešte radšej nadávajú, aby predviedli svoje nadanie. Myšlienka to bola dobrá, ale... ľudia sú ľudia.
Rieši sa to pokutami. Ale čo z toho, keď vykladači sú rafinovanejší než sám rafinovaný cukor? Majú rýchle autá, rýchlo vykladajú, sú chránení rúškom tmy... Ale i majster tesár sa utne. Raz ktosi pokutu naozaj vyfásol. Dotyčná osoba sa z dediny sťahovala a nepotrebný bordel skončil na "tiediacom" smetisku. Že nebolo rozumné vyhadzovať na tomto mieste aj starú pošu s vlastnou adresou, zistil tento kriminálny živel, až keď mu na dvere zaklopali strážcovia zákona.
"Triediace "smetisko má ešte jednu tmavú stránku. V prípade, že sa jeho obsah rozrastá o periny a iné zaujímave artefakty, začínajú ho navštevovať rôzne existencie, ktorým slúži ako supermarket. Možno by na tom nebolo nič zlé, keby počas svojich "nákupov", nerozhádzali "tovar" široko-ďaleko po okolí.
Keď som si už myslela, že farebné kontajneríky predviedli všetko, čoho sú schopné, opäť ma prekvalili. Pod rúškom noci sa jeden z nich (tuším, že "papierový") ocitol pod mostom v blízkom potoku hlbokom 5 metrov. Keby len to, ale tá modrá potvora cestou do jarku vysypala obsah svojich papireových vnútorností všase naokolo a ako vietor fúkal... Len ťažko niekto niekedy zistí, kto pocítil takú náhlu potrebu demonštrovať silu svojich svalov. Kontajner nakoniec vytiahol miestny dobrovoľník roľník disponujúci potrebným vozidlom - traktorom spasiteľom. Ibaže milý kontajner sa po necelom týždni ocitol naspäť vo vode.
Zdá sa, že na triedenie odpadu mnohí z nás ešte nedozreli. A stále platí, čo nie je prikuté alebo priviazané reťazou, to dostane nohy.
