Aj vy máte doma bosorku? Nie, nemyslím vašu ženu ani svokru. Mám na mysli dekoračnú bosorku na metle so svetielkujúcimi očami a diabolským smiechom, akú môžete kúpiť v obchodoch s drobnosťami, alebo v kvetinárstve. Ak nemáte takú, určite aspoň v rozprávkovej knižke vašich detí sa nejaká ježibaba nájde. V súčasnosti sa bosoráctvo v mysliach mnohých ľudí spája len s fantáziou a rozprávkami. Nebolo to však vždy takto. Ježibaby, bosorky a čarodejnice kradnúce deti boli v pätnástom až sedemnástom storočí súčasťou každodennej reality. Hroznej reality, ktorá stála životy približne 200tisíc ľudí všetkých stavov a vekov.
Hon na čarodejnice začal pápež Inocent 8.v roku 1484, keď poveril svätú inkvizíciu vyhubením kacírstva. Inkvizícia pracovala naozaj usilovne takmer 300 rokov. Lov na čarodejnice prebiehal v štátoch Európy, v Anglicku aj v Amerike. Pre usvedčenie z kacírstva zomrelo najviac ľudí v Nemecku, takmer 100tisíc. Hoci poväčšine boli z bosoráctva obviňované ženy, na hranici uhorelo aj množstvo mužov a detí. Keďže väčšina obžalovaných z bosoráctva sa všemožne zdráhala priznať svoju vinu (samozrejme, bol za tým diabol), museli sa svätí muži dopátrať pravdy pomocou „trošky“ násilia. K odhaleniu bosoriek im pomáhali rôzne druhy mučenia. Pod vplyvom strašnej bolesti sa obvinení priznávali k tým najneuveriteľnejším veciam. Ľudia, ktorí priznali svoje spojenie s temnými silami boli omilostení. Tých však bola len hŕstka. Väčšinu obžalovaných popravili sťatím, obesením alebo upálením. Mnohí zomreli po mučení vo väzení čakajúc na ortieľ súdu. Nebolo zriedkavosťou, že rodine odsúdeného za popravu predložili účet. Každý kat mal svoj cenník úkonov (škrtenie, odťatie ruky, odťatie oboch končatín, lámanie na kolese, atď.).
Inkvizítorom pomáhali aj takzvaní profesionálni lovci bosoriek. Títo sa riadili akousi encyklopédiou bosoráctva, ktorou bola kniha Kladivo na čarodejnice podrobne opisujúca bosoráctvo a jeho prejavy. Podľa tejto knihy, patrilo medzi dôkazy usvedčujúce z bosoráctva napríklad diablovo znamenie, teda akákoľvek anomália na koži obvineného (znamienko, jazva, pečeňová škvrna), cez ktoré danú osobu údajne vyciciaval sám diabol. Aj chov domáceho miláčika sa vám v tej dobe mohol stať osudným. Akékoľvek priateľstvo so zvieraťom bolo znamením spriahnutia sa so satanom. Verilo sa totiž, že bosorkin démon má podobu drobného domáceho zvieraťa (mačka, zajac, ropucha, pes, hmyz, ...) a jeho prostredníctvom získava bosorka svoju silu. Dodnes má v rozprávkach každá správna ježibaba na pleci čiernu mačku. Inkvizítori odhalili aj tajomstvo lietajúcich bosoriek. Aby mohli lietať, natierali sa špeciálnou diablovu masťou, ktorú si samy pripravovali z netradičných surovín. Medzi ingrediencie elixíru na lietanie patrili pavúky, jedovaté byliny, korytnačky, jašterice a dokonca aj detský tuk. Všetky správne bosorky sa zúčastňovali na vlastnej slávnosti nazývanej sabat, kde nahé (nahota znásobovala ich silu) tancovali okolo ohňa, jedli a pili s diablom. Ako slúžky satanové museli byť za toto spojenectvo so zlom potrestané. Najčastejšie boli obviňované z privolávania chorôb na ľudí aj zvieratá, taktiež údajne vedeli spôsobiť rôzne nešťastia a živelné katastrofy. Za obvineniami sa však častokrát skrývali omnoho jednoduchšie dôvody ako závisť, nesympatia a obyčajná ľudská hlúposť. Zrejme práve vďaka fantastickým opisom bosoriek a ich remesla sú dnes vnímané len ako rozprávkové bytosti.. Inkvizícia a smrť tisícok ľudí však bola skutočná aspoň tak ako vyvražďovanie Židov počas holokaustu, či prenasledovanie černochov Ku-Klux-klanom. Našťastie, doba keď na Zemi bojoval Boh s diablom je preč. Hoci sa čarodejníctvo stalo opäť populárnym najmä vďaka knihám a filmom s témou mágie. Návratu honu na čarodejnice sa nemusíme báť. Súčasnosť sa nesie v znamení duelu Boh verzus veda a pri tomto zápase o pravdu už nemusí nikto zomrieť.
