Včera večer som len tak zo špásu prepla telku na našu verejnoprávnu. A tam Missky! Krásne baby, s ktorých rečovým prejavom to už nebolo až tak krásne, ale čo ma načisto dorazilo bola voľná disciplína. Zdá sa, že tanečné súťaže vygumovali mozog celému Slovensku. Takmer všetky nádejné adeptky na Miss sa tejto časti súťaže zúčastnili ako tanečniče latinskoamerických tancov. Žiaden ľudový spev, nijjaké tanečnice z Lúčnice. Milujem latino, ale... toto mi nejak škriabalo oči. Krásky vrteli ako o dušu všetkým čo im štedrá príroda nadelila, ale aj časťami, ktorými prispeli šikovní plastickí chirurgovia. Vážne. Dve alebo dokonca tri súťažiace mali údajne umelé prsia, jedna sa bila o dvojmiliónovú korunku s vylepšenými perami a o pravosti farby vlasov, ich dlžky, či hustoty ani nehovorím. (To sa už asi aj tak nerieši.) Dúfam, že dievčina s číslom 12, ktorá z tejto bitky vyšla ako víťazka, bola práve tou výnimkou bez esetických zásahov. Nám nápad. Čo ak by sa Misskalo úplne naprírodno? Bez plastík, bez farieb a odfarbovačov vo vlasoch a dokonca aj bez šminiek a solárka? Čo keby nám gaučovým ženám raz ukázali fakt holú pravdu? (Mám na mysli pravdaže oblečenú.) Tú pravdu, ktorá ani jednej adolescentke nespôsobí depky a imtímne zblíženie sa so záchodovou misou?
Nikdy som nepatrila medzi dievčatá, ktoré by túžili po korunkách z podobných súťaží. Nejak ma to nelákalo a o svojom vizuále dodnes nemám prehnané predstavy. Som skôr také dizajnové chúďatko odkázané na líčidlá, aby so mňa každé ráno urobili tú, ktorú poznajú moji kolegovia a kolegyne, spolužiaci, nadriadení, predavačka s novinového stánku (i keď tej je to šum a fuk ako vyzerám). Predavačovi zeleniny na rohu to, zdá sa, nie je až tak ukradnuté :o). Mám tisíc komplexov, ako každá iná obyčajná žena. Problém je, že ak žijete na "divokom východe" dočkáte sa aj divokých komplimentov. A potom je ťažšie byť Misska.
Nemosím sukne, ale raz som si povedala: Čert to ber! Vezmem sukňu, budem dnes žena! Ibaže.... Prvých x metrov v našom meste som prešla bez akejkoľvek ujmy. no čoskoro to prišlo. Úchylák číslo jeden. Predstavte si, že normálne kráčate po chodníku na sebe máte sukňu (pravdaže aj horná polovica tela je oblečená. Páni nech si radšej nepredstavujú, mohlo by to mať nejaké psychické následky... )Tak teda ideme v tej sukni, po centre mesta, pohoda, keď tu zrazu sa k nám približuje z opačného smeru dajaký chlap. Ani ho nevnímame, trošku odbočíme na kraj chodníka, aby sme sa vymerali. Chlap sa blíži a presne vo chvíli, keď nás míňa začujeme, že niečo pomedzi zuby vraví. Neriešime, ideme ďalej. Až po niekoľkých krokoch nám dochádza, že tie slová patrili nám. Ale čo to povedal tak potichu? Po pár sekundách sa nám rozjasní a krv v žilách sa zohreje na bod varu.... Ten sviniar sa k nám votrel čo najbližšie, aby nám na verejnom mieste, akým je chodník, v centre mesta mohol polohlasom oznámiť takú dôležitú novinku: Tenké a krivé. Čo tým myslel? Naše nohy. Obraz o tomto chudákovi si urobte sami. Podotýkam len, že to nebol žiaden trápny puberťáčik, ale starší muž.
Úchylák číslo dva. Je to už notoricky známa figúrka mesta. Chlap s kilom gélu na hlave a tenkým konským chvostom vzadu. (Nie Vašo Patejdl.) Po meste sa pohybuje v čiernom plášti ako Batman... Keby raz, nebodaj, robil výpredaj sebadôvery určite by som si zašla kúpiť. Vo svoje osobné kúzlo tento človek verí do takej miery, že rovno na ulici pozýva dievčatá na kávičku. Už sa mi stalo. Statočne so sa vyhýbala jeho "zvodným " pohľadom vždy, keď som na neho narazila. Raz som ale čakala na autobusovej zastávke a zrazu sa mi ponad plece ozval hromový prefajčený hlas: Slečna, neišli by ste na kávičku alebo drink? Nie neišla, idem do práce, rýchlo som prehodila a modlila sa, nech čoskoro ide autobus. Keď dnes pána Batmana vidím, pre istou, kto vie či nemá krátku pamäť, prechádzam na druhú stranu ulice.
Úchylák číslo tri. Volám ho zlepenec. Je to zatiaľ najbizardnejšia kreatúra mesta. Teda aspoň pre mňa. Starší pán v čudnom trampsko-vojenskom oblečení. S neidentifikovateľným výrazom v tvári. Za to pocit, ktorý máte, keď sa k vám otočí chrobtom, je úplne jasne identifikovateľný. Zdesenie. Má totiž kučeravé vlasy až po zadok, čo by samo o sebe, nebolo nijak strašné, ale tieto vlasy drží pokope nejaká bližšie neurčiteľná hmota. Vyzerá to, akoby dotyčný spal na chrbte na zemi a vlasy sa mu takto zlepili od blata. Prirodzene, keď sa takýto výnimočný jedinec objaví v mojej blízkosti, hádajte kde zakotví? Jasne, že čo najbližšie pri mne. Pán sa postavil meter za môj chrbát. Nevadí. Bočným podľadom som zaregistrovala, ako sa zohol a čosi si riešil z topánkami. A potom to prišlo. Tie čudné zvuky. To čo robí? pýtam sa sama seba. Ľudia na zastávke sa obzerajú. Čudné pukavé zvuky neprestávajú. Nevydržím to a postavím sa tak, aby som sa mohla pozrieť. Zdesenie numero dva: Bez ostychu kukám na ruky dotyčného. Na tie nechty, nechtiská.... Možno aj trojcentimetrové a prekvapivo biele ako sneh. Zlepenc nechtatý si spod nich usilovne vyberal neviditeľné špinky a to boli tie zvuky. Našťastie, mu prišiel autobus... Ďalších úchylákov "blízkeho" východu ani nestojí za to spomínať. Tak len v krátkosti. Ľahko sa vám môže stať, teda pokiaľ ste žena a pohybujete sa po ulici sama, že vám len tak nejaký ujko vynadá tými najoplzlejšími nadávkami. Iba tak, lebo ste išli okolo a on nemal "dobru dzeku", jak še hutori. Alebo zažijete až príliš blízke stretnutie istého druhu v preplnenom autobuse mestskej hromadnej.
Ako riešiť také situácie? Neviem, aj keď sa s nimi stretám často. Tým, že sa na svoju obranu ozvete, rizkujete ďalšie nepríjemnosti zo strany dotyčného jedinca. Že sa vás snáď zastane niekto z okolitých občanov? Môžete snívať. V takých chíľach nikto nič nevidí a všetky hlavy sú otočené opačným smerom. Ba niekedy je taká situácia aj vítaným spestrením a zdrojom pobavenia okolostojacich.... Jednoducho život na drsnom východe je taký. Keď nemaš chlopa, nemaš pravdy.
