Cítim to. Ďalší záchvat nákupnej horúčky je tu. Vchádzam s predstieraným pokojom, no s rozochvením v mojej nehodnej duši do číňaka. (Pre čitateľov z Blavy: číňak = obchod s oblečením made in China, kde spravidla predávajú nízki čiernovlasí šikmookí ľudkovia tiež "made in China", s typickou arómou syntetických látok a akožekože desiatok topánok, ktorá je občas prifarbená odtieňmi rezancovej polievky a iných špecialít čínskej kuchyne.) Číňaky sú už takmer neoddeliteľnou súčasťou každodennej reality na východnom Slovensku. A možno, kedy ich niekto zo dňa na deň len tak odčaroval, nemali by sme si čo obliecť. Aspoň v našom meste takmer určite.
Milujem veeeľke číňaky, kde je kopa uličiek ako na trhovisku. Pri vstupe obdržím nákupný košíček a a moja taška s korisťami z úspešných nákupných výprau, ktoré som už v tento deň stihla absolvovať je v zápätí ubytovaná v skrinke. Zadramo. Naozaj. Ale nie preto, že by tu obsluha trpela na súcit s mojimi vyťahanými rukami alebo ubolenými nohami. Dôvod je celkom prozaický. Tašky vám odložia pre istotu. V každom z týchto typov obchodov majú totiž takmer rovnaký tovar a väčšina zákazníkov kašle na pokladničné doklady. Tak sa potom môže stať, že predavačke nijako nevysvetlíte, že ste ten a ten tovar už zaplatili v predchádzajúcom obchode a neukradli práve v tomto... Nič to za to, je to praktické.
Moje vytrénované receptory spoľahlivo zachytia zľavy a nový tovar v okruhu 200 metrov. Spokojne sa nimi nechávam viesť aj tentokrát. Bingo. Jarné bundy! Alebo tričko so štrasom? Váham. Uvedomujem si, že iste vyzerám ako potencionálny zlodejíček. Predavačkám je to jedno. Pri rozhodovaní si vypočujem niekoľko farbistých opisov orgazmov predavačky v ružovom a nie som ušetrená ani podrobností o sexuálnych skúsenostiach jej kolegýň. Vyhrala to bunda. Je drahšia. No a čo. Treba si predsa urobiť radosť. Nákupné receptory hlásia neprebádané územie na poschodí. Naberám kurz schody. Cestou stretám hrajúcu predavačku. Je to miestna špecialita. V obchode totiž nehraje hudba, a tak to niektoré zamestnakyne vzali do vlastných rúk. Hrajúca predavačka je osoba, ktorá "obsahuje" zariadenie reprodukujúce hudbu (mobil, minirádio). Tesne pred schodiskom registrujem muža zákona. Súčasťou náučnej prednášky o sexe bola aj informácia, že tu dnes prebieha hon na zamestancov pracujúcich načierno. Muž zákona sa na mňa pozrie. Úsmev. Opätujem. No a čo, že som zadaná. Riadim sa heslom úsmev za úsmev, plus trikrát a dosť. Šľapem do schodov. Už som takmer hore. Oproti mne sa zjaví predstaviteľka počernejšej komunity (rozšírenej o čosi viac ako číňaky). Na druhom schode sa potkne a bez rozplakov do ticha schodišťa vypustí "Do pi..!" Ako v spomalenom filme: pooooomaaaaalyyyyy otáčam hlavu smerom k mužovi zákona. Naše pohľady sa stretnú. Ten môj je podobný pohľadu kocúrika z populárnej rozprávky o zelenom zlobrovi, ten jeho je plný začudovania, zhnusenia, odporu a pohoršenia... Veď to nie ja... Cvak, film beží ďalej normálnou rýchlosťou. Už som na poschodí s blbým pocitom. Dúfam, že príslušný príslušník pochopil, z ktorých úst to kontroverzné slovo vyšlo. Dúfam,... no pre istotu sa tu zdržím dlhšie. Možno odíde.
Nakoniec som nič nekúpila. Bundu som nenápadko vrátila späť. Tento záchvat nákupnej horúčky nemá na svedomí ani jednu korunu z mojej peňaženky, zato však utrpela moja bezúhonná duša. ale som tiež bohatšia o niekoľko zaujímavých poznatkov zo sexuálnej oblasti. Raz darmo, nakupovanie so sebou nesie vždy nejaké riziko.
