Spojenie jesenná Katarínka je tak predzvesťou krásy, ktorú je potrebné vidieť. Letá ma unavujú, bývajú plné. Plné ľudí, udalostí, na Katarínke je vtedy tiež živo, turnus strieda turnus, odvšadiaľ počuť výkriky, smiech. Návštevníci môžu byť svedkom radosti aj kvapnutej malty v oku dobrovoľníka, a taktiež všadeprítomného života. Skutočný život zrúcaniny však odkrýva až september či október. Veža spustne od lešenia, no obohatí sa o výsledok neúnavnej manuálnej práce mladých vytrvalcov. Odkryté archeologické sondy prikryje vrstva zeminy a jesenný splín sadne aj na miesta pod gaštanmi, kde počas letnej sezóny oddychujú tesári zmorení neustálym kresaním trámov.
Keď tadiaľ prechádzam, vybavujú sa mi obrazy z leta. Stojím pri veži a takmer počujem, ako z horného poschodia kričia, že im chýba malta, a že bude desiata, lebo dievčatá v sukniach schádzajú po cestičke aj s táckami plnými jedla. Už len veľmi málo stačí k tomu, aby som videla niekde pri informačných tabuliach turizmáka /vyškolený dobrovoľník, ktorý rád zahŕňa návštevníkov podrobnými informáciami o histórii Katarínky - pozn. autorky/ ako rozhadzuje rukami a snaží sa podeliť o svoje poznatky. Realita je však oveľa poetickejšia. Pod gaštanmi už tesári nie sú, no v šume padajúcich listov mi v hlave znejú zvuky zárezov topora do dubového dreva.
Pod nánosmi lístia myriád farieb by sa možno niekde ešte našli zatočené kúsky hoblín, no pokoj vychádzajúci z vnútra kostola je silnejší ako snaha nájsť zostávajúce čriepky (hoblinky) odznievajúceho leta. Archeologický výskum je už dávno v jesennom móde, a po rumpáli ostal len nezatrávnený kus zeme ako memento množstva potu a poctivej práce. Kostolné ruiny sú nahé, čím bez okrás a pracovného materiálu umožňujú obdivovateľom prinavrátiť sa späť ku podstate krásy Kostola a Kláštora sv. Kataríny.
Cestička skrz loď kostola stáčajúca sa pred presbytériom doľava zvádza na potulky kláštorom, taktiež oslobodenom od lešenia. Všetky cesty sú vysypané lístím, a farby všade navôkol sú nespočítateľné a nepomenovateľné zároveň. No napriek pestrosti všetkého, ruiny pôsobia ešte majestátnejším dojmom a nie sú svojej dávnej sláve nič dlžné. Jeseň je vskutku ľúbezné ročné obdobie, jeho skutočná dôležitosť spočíva v tom, že vďaka svojej chladnej kráse dokáže umocniť krásu vecí, ktoré majú občas väčší zmysel ako to, že po lete prichádza jeseň.
Nesľubujem, že keď budete prechádzať, kadiaľ som prechádzala ja, uvidíte to, čo som videla ja. Možno nebudete cítiť záchvevy leta, ani vidieť stopy po rumpáli, alebo sa vám nebude chcieť hľadať stopy po kresaní trámov. Vy si vychutnajte jesennú prechádzku svojím spôsobom - zoberte si čaj do termosky, alebo sa len tak vyváľajte v lístí, alebo sa ohadzujte gaštanmi, alebo nerobte nič, najmä však čerpajte z toho pokoja dní, ktoré aj na Katarínku privial jesenný vietor.
Text a fotografie: Karolína Meshi Mlynková
