A tak sa stalo, že zimný spánok doľahol aj na Katarínku.
Vonku je zima, mrzne, dokonca sneží. Leto sa javí tak vzdialené, až mi zoviera krk. Spomeniem si totiž vždy na krásnu, letnú, sviežu, divokú i jemnú Katarínku. Chýba mi. Je to snáď láska na celý život; mám nutkanie písať o nej. Nie som literát, žiaden spisovateľ, chcem len vyjadriť svoje skromné pocity a to, ako na mňa Katarínka pôsobí a čo vo mne zanecháva.
Katarínka má vždy inú atmosféru, inú náladu a každý tam nájde to, čo práve potrebuje. Pre niekoho je to spoločenstvo či zmysluplná práca, pre iných obľúbené miesto, Božia blízkosť alebo len tichý kútik niekde v tme.
Katarínka je niečím čarovným.
Každým ročným obdobím je iná. Na jar sa prebúdza, kvitne a zelená. Pripravuje sa na rušné leto, na ľudí túžiacich po živote. Vtedy ponúka tie najkrajšie strávené prázdniny či dovolenku, akú si človek môže priať. Na jeseň sa zaodieva do najrozličnejších farieb, ukazuje posledné teplé západy slnka. Isto by sa našlo mnoho šikovných rúk, ktoré by ju rady obštrikovali a zahalili do farebného šálu, aby jej v zime bolo teplo. Keď opadne aj to posledné lístie, ukáže sa jej „nahá“ krása. Tak, ako je tomu aj teraz. Zohrievajú ju však myšlienky verných katarínkovcov a ich túžba vrátiť sa.
Pretože Katarínku robí tak čarovnou práve... ŽIVOT.
Skutočný život. To, že človek čerpá zo svojich vlastných pocitov, všetko zažíva on sám.
Aký je to len rozdiel!
Ľudia sa tak veľmi spoliehajú na informácie zvonka, stanú sa ich vlastnou pravdou, a tak vedia a dôverujú, že vonku svieti slnko, hoc sa ešte ani nepozreli na oblohu; v rádiu to predsa hlásili!
Aký rozdiel! Na Katarínke človek vie, že prší nie preto, že počuje bubnovanie dažďa na parapete okna, ale preto, lebo cíti ako mu padajú dažďové kvapky na nos alebo možno bosý tancuje na lúke. Človek vie, že fúka vietor nie preto, lebo z domu vidí zápasiace stromy, ale sám cíti jeho silu, ako mu vmieta vlasy do tváre. Vie, že je pokosená tráva nie pre zvuk kosačky, ale cíti jej príjemnú vôňu a necháva jej steblá štekliť mu prsty. Vie, že je teplo nie podľa teplomera, ale toho hrejivého pocitu na chrbte.
Všetko zrazu dáva zmysel a obyčajný deň sa mení na zázrak.
Na Katarínke nebudete počuť zvuky ponáhľajúcich sa áut, nadávajúcich a nespokojných ľudí. Začujete prácu, zvuky špachtle a kelne ponárajúcej sa do malty, dobrovoľníkov behajúcich po lešení, zvuky odhodlania a rozliehajúceho sa smiechu. A aj keď je ticho, stále počuť, ako sa ľudia usmievajú. Možno majú spokojné, najedené brušká alebo príjemný pocit z dobre vykonanej práce. Možno sa práve len prihovárajú Bohu. Počuť vietor a šum lístia. Cítiť vôňu malty, hliny, stanov, lístia neďalekých gaštanových stromov, vôňu hoblín z drevených trámov, slivkových gulí pripravovaných na obed. Človek nemá elektriku, často nevie koľko je hodín... Nepotrebuje to.
A tak žije ten najkrajší, jednoduchý, skutočný život.
Užíva si, že môže sedieť na tráve v kruhu s ostatnými, chváliť Boha, pozerať západ slnka a tešiť sa na večeru a ďalší výnimočný deň. Zabudne na dokonalý účes, blúzku, sako, drahé hodinky, noblesnú atmosféru v jazzovej kaviarni a stane sa postavou, rehoľným menom, ktoré mu bolo pridelené. Stane sa tým, kým chce byť a kým naozaj je.
Stane sa sám sebou.
Autorka článku Zuzka Zoya Barochová, editovala Katka Kasione Novanská
Autorkou fotiek je Lenka Lyah Kostolanská
