Čo má teda Katarínka (Kláštor a Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej nachádzajúci sa v Malých Karpatoch) spoločné s kriminálnym seriálom? Dohromady takmer nič, a pritom veľmi veľa. O projekte Katarínka snáď už čo-to viete, preto vhupnem in medias res. Cieľom projektu je okrem mnohých ďalších cieľov (pozri na www.katarinka.sk) aj komplexný archeologický, historický, pamiatkový, geofyzikálny a antropologický výskum a následná prezentácia výsledkov výskumov verejnosti. A práve o poslednom menovanom bude reč.
11. februára 2010 sa v priestoroch Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave uskutočnil antropologický workshop, ktorý viedla Mgr. Silvia Bodoríková, PhD. z Katedry antropológie. Workshop bol zorganizovaný pre záujemcov z radov „katarínkovcov", ktorých zaujímalo nazrieť pod kožu antropológie, až do „špiku" kostí. Ak sme mali dovtedy my, zúčastnení, predstavu o antropológii, ako o vede známej z televízneho seriálu Kosti, kde dr. Brenenová takmer zo "zbežného pohľadu" na nájdené kosti-pozostatky určila všetky nevyhnutné fakty na vyšetrenie prípadu, tak sme sa riadne mýlili. Sama dr. Bodoríková vyvrátila takýto spôsob práce antropológa.
V prvom rade treba povedať, že antropológia sa delí na dva smery: kultúrnu/sociálnu a fyzickú. Workshop bol zameraný na spoznanie tajov antropológie fyzickej, ktorá sa vykonáva aj na Katarínke, kde dr. Bodoríková už od roku 2004??? spolupracuje s archeológmi pri odhaľovaní minulosti nájdených pozostatkov. Samotné nájdenie kostí archeológom by bolo totiž bez analýzy odborníka na kosti, antropológa, iba vzrušujúcim dobrodružstvom. Sama som mala pred týmto workshopom predstavu o antropológii ako o jednoduchej, zaujímavej, ba až „ľahkej" vednej disciplíne. Pravda je však iná. Študenti musia počas štúdiá zvládnuť neskutočné množstvo vedomostí a oblastí, od biológie, cez anatómiu, patológiu až po matematiku či po právnu legislatívu využitia možností ich kompetencií. Názvy predmetov, ktoré musia študenti úspešne absolvovať znejú síce zaujímavo, ale ich náplň nie je taká jednoduchá, ako by si laik predstavoval (napr. paleoantropológia, osteológia, paleopatológia, forenzná či dentálna antropológia). Ufff... Dosť! Čo poviete?
Čo iné sme sa ešte dozvedeli? Súčasťou prednášky bol tiež rýchlokurz anatómie a exhumácie kostrových pozostatkov, jej presný popis a správny postup. Vedeli ste napríklad, že antropológ nemôže vykonávať archeologický výskum, že archeológ musí dodržať presný postup pri práci s pozostatkami /musí kosti vykopať, začistiť, zakresliť,.../, že kosti sa vždy dávajú do papierového vrecúška, lebo v igelite by splesniveli, pričom sa na ne píšu značky obyčajnou ceruzkou? Vyhodnotenie 1 kostry môže zabrať antropológovi aj 2-3 dni, ak sú tam prítomné patológie, tak aj viac dní. Ďalšiu vec, ktorú musí antropológ pri práci s pozostatkami urobiť sú rôzne analýzy, ktorých názvy sú samy o sebe náročné, nehovoriac o ich skutočnej náplni J: morfoskopická analýza (zisťovanie epigenetických znakov), morfometrická analýza, odhad veku dožitia či stanovenie pohlavia.
Najzaujímavejšou a najpraktickejšou časťou celého poobedného workshopu bola však analýza kostier v skupinách. Za pomoci doktorandiek sme zložili kostry anatomicky správne a zisťovali sme patologické odchýlky, určovali pohlavie, skúšali rôzne druhy merania. Lebky, zuby, panvové kosti, stavce, rebrá, články prstov, stehenné kosti, to všetko sme mohli ohmatať naživo. Dotýkať sa holými rukami starých kostier a kostí, dokonca aj tých, ktoré sa našli na Katarínke.
Po absolvovaní tohto workshopu možno iba súhlasiť so slovami dr. Bodoríkovej, že nie je možné zistiť všetky detaily o kostre človeka len z letmého pohľadu, i keď nám americká produkcia môže ponúkať iný pohľad. I tak však možno povedať, že zámer nakrúcať seriály s „kriminálnou" tematikou buduje v ľuďoch určitý záujem aj o takýto druh „vedy". Akoby človek neustále hľadal to (ne)ľudské v ňom, akoby hmatal po vlastnej existencii. Veď napokon, je to určitá možnosť zistiť, ako žili jeho predkovia, dozvedieť sa, prečo a ako zomrel ten, ktorý človek.
Antropológia na Katarínke je rovnako dôležitým výskumom ako výskum archeologický alebo pamiatkový. Sú to predsa len miesta, ľudia a ich životné príbehy, ktoré údávajú smer nášmu záujmu o históriu. Tá katarínkovská ešte nie je ani zďaleka odkrytá. Osudy ľudí pochovaných v kostole, alebo v kláštore sú pre nás stále rovnakou záhadou, ako duch, ktorý vanie z tohto miesta. Mám však pocit, že tie osudy už nikdy naplno a pravdivo neodkryje ani archeológia, ani antropológia. Tie osudy zostanú navždy zakódované do onoho „špiku kostí".
Povedané slovami klasika Mickiewicza: „Bez ducha, bez sŕdc, to sú len kostry ľudí!"
Oľga Mutňanská
