Snažil som sa zastaviť čas. Držal som nástroje a kriesil som múry, ani tak nie k novému životu, ako k prežitiu jeho tajomstva.
Ja som vytváral múry a múry vytvárali mňa. Ukryli ma vo svojich majestátnych tieňoch.
Potichu ukladali do svojej pamäte pohyby mojich rúk
aj hlasitosť a význam mojich viet, zmysel môjho času.
Ty, sedela si vlastne celkom blízko. Žiara malého plameňa petrolejky sa mihotala na tvojej tvári.
Pokojne si hľadela na múr. Opatrne si liečila jeho rany a bola si šťastná. Aj tvoje srdce získalo si tento okamih.
Žblnkot tvojich viet sa splietal s mojim a vkladal sa do muriva.
Ocitol som sa v obkľúčení. Z jednej strany zo zeme vyrastala pevná mlčiaca masa muriva,
ktorá ako keby chcela zo mňa dlátom a kladivom
vytĺcť všetky zbytočnosti tohto sveta a zároveň ťažko vytvorené nové miesta vyplniť niečím trvácnejším.
Ty a tvoj pokoj. Odhodlaná krása, čo prebiť sa chce cez temnú nočnú tmu ovíňala ma zas z druhej strany.
V obklúčenosti a predsa toľko voľnosti a priestoru, krása.
Nedalo sa však uviaznuť v tomto okamihu naveky.
Do mysle však všetko sa mi vrezalo. Spoznal som, aké čisté smie byť šťastie
dvoch špinavých ľudí, unavených, hladných a pracujúcich.
Východný múr, najvzdialenejšia stena a roh druhého piliera
od veže. Tie naše nočné škáry, ešte aj dnes jasne svietia v očiach pozorného pozorovateľa.
Moju rozžiarenú tvár však pochopíš snáď len Ty.
Spoločne v srdciach nosíme túto našu spomienku
a múr,
no ten nič neprezradí.
Verne ukryl príbehy našich rúk medzi kameňmi a naše slová zavinul vo svojom tajomnom objatí.
Matej Rusina
