Kláštor patriaci Menším bratom františkánom bol založený 21. decembra 1618 zakladacou listinou Krištofa Erdődyho. Založený bol na mieste, kde stála gotická kamenná Kaplnka sv. Kataríny a kde sa podľa legendy kedysi grófovi Jánovi Apponyimu zjavovala práve svätá Katarína. Z historických prameňov nie je úplne jasné, kedy bol kostol postavený, ale ťažko pochybovať, že by Krištof Erdődy postavil len kláštor bez kostola. V prameňoch je však uvedené, že kostol bol vysvätený 9. januára 1701 nitrianskym biskupom Ladislavom Mattyasovským. Roku 1645 kláštor postihol prvý veľký úder. Kostol aj kláštor so svojimi vojskami a švédskymi spojencami prepadol a vydrancoval Juraj Rákóczi. Pretože bol kláštor poškodený a ukázal sa byť malým, bol zbúraný a na jeho mieste bol synom Krištofa Erdődyho Gabrielom postavený nový, väčší. Gabriel však svoje dielo nestihol dokončiť, jeho dokončenie zanechal svojej manželke Judite Amade. Prestavba bola ukončená roku 1646. Roku 1663 však prišla ďalšia rana. Kláštor prepadli Turci a nemilosrdne ho vyplienili. Pokoj po týchto udalostiach však netrval dlho a roku 1683 kláštor opäť zažil plienenie a to vojskami Imricha Tökölyho, ktorým pomáhali aj turecké oddiely. Ďalší násilný prípad sa stal na Bielu nedeľu v máji roku 1697, keď sa bielonedeľnú púť snažili na násilnú verbovačku využiť lichtenštajnskí vojaci. Veriaci to však nenechali len tak a vojakov zatlačili do kostola. Zásahom grófa Juraja Erdődyho sa predišlo väčším násilnostiam, ale predsa bol jeden vojak zlynčovaní. O týchto udalostiach nám hovorí v liste Bratislavskej župe známy náboženský spisovateľ Benignus Smrtník. V roku 1703 krajinou zmietalo ďalšie povstanie, ktorého vedúcou osobnosťou bol František Rákóczi, a kláštor bol opäť znesvätený, tentoraz uhorskými vojskami, ktoré v kláštore hľadali ukrytých Nemcov. Nenašli ich tu však, preto aspoň ukradli nejaké zásoby. Posledná a rozhodujúca rana pre Kláštor sv. Kataríny prišla 22. júla 1786, keď bol rozhodnutím cisára Jozefa II. kláštor zrušený. Mnísi ho museli opustiť. Poslední obyvatelia kláštor opustili 10. februára 1787. Kláštor ešte v rokoch 1788-1792 obývali siedmi vojenskí invalidi z Trnavy, ktorí boli poslednými známymi obyvateľmi.
Od tých čias stavba postupne pustla a chátrala. Majetok bol po zrušení rozpredaný a rozptýlil sa do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Z času na čas na Katarínku zavítal nejaký návštevník. To sa dialo až do roku 1994, kedy Katarínku navštívila skupina dvanástich mladých ľudí a spoločne 10. mája 1995 založili Rád sv. Kataríny na záchranu kláštora. Najbližšie leto sem zavítali prví dobrovoľníci, ktorí začali s prvými prácami, ktoré mali za cieľ zastaviť postupne rúcanie sa tejto nádhernej historickej pamiatky...
Nuž, a ak vás náš projekt zaujal a chceli by ste sa o ňom dozvedieť niečo viac, alebo sa rovno pridať, neváhajte a navštívte našu stránku www.katarinka.sk
Ján Chvostáč
