Skladačka. Dieliky držia spolu, kým ich nerozoberieš a nevymyslíš s nimi niečo iné. Zatiaľ však držia a vytvárajú charakteristickú siluetu Kostola a Kláštora sv. Kataríny. Matejov výtvor zaujíma v kuchyni čestné miesto a teší sa patričnej pozornosti.Pôvodná Katarínka zatiaľ skryto panuje dechtickým lesom a neisto odkladá snehový plášť. Aj v tej neistote je majestátna, v majestátnosti zraniteľná a v zraniteľnosti nabitá energiou čias minulých, dnešných aj tých, v ktoré ešte len dúfame. Táto Katarínka je tiež skladačkou. Dieliky času, hmoty, osudov držia spolu, kým sa nerozpadnú... a potom čo?
Potom vykopeš zo zeme čriepok a s úžasom sa snažíš vydumať, kam ho priložiť, aby s iným dielikom skladačky opäť po stáročiach vytvorili jednotu. A ak máš takých čriepkov toľko, že pokryjú pol vydania novín, rozložených na podlahe... len veľmi pomaly z nich vyskladáš kachlicu alebo hrniec... ak vôbec.
Rozbité nádoby boli kedysi súčasťou skladačky osudov ľudí, ktorí nám zanechali... nie sú to len ruiny ich stavieb, črepy ich predmetov, ich kostry v zemi a mená či tváre v archívoch... zanechali nám náznaky svojich myšlienok, túžob, životného štýlu a všetkého, čo ich formovalo. Neuveriteľné, aké výrečné dokážu byť fragmenty vecí, ktoré mali byť dávno mŕtve.
Posuvným meradlom pozorne berieš mieru kúska kedysi veľkolepej štuky a prenášaš ju na papier. Okolo teba sa v tichom zaujatí niekoľko sklonených hláv zaoberá tou istou činnosťou. Rozumiete si aj bez slov a snažíte sa zachytiť tiché výkriky dávnej nádhery.
Sedíš za počítačom. Sústredene sa mračíš na profil múru. Kedysi dávno ten múr niekto postavil. Múr slúžil a keď prišiel čas, začal chátrať. Stratil sa pod vrstvou sutiny. Potom ho niekto vykopal. Zakreslil. Ty ho teraz odovzdávaš počítaču. Aby raz bolo jasné, ako vyzeral múr... Obrázok... Kam sa bude posúvať tvoj výtvor? V tých chvíľach nad tým možno neuvažuješ. Zasmeješ sa so svojimi spolupracovníkmi a kreslíte ďalej.
Samé ucho. K tvojmu vedomiu doliehajú slová. O skladaní. Čriepkov. Histórie. Kostí. Osudov. Času. Súvislostí. Miešajú sa s tvojimi myšlienkami. Vnímaš skladačku naokolo. Odborný výklad i matný šum klavíra v kuchyni. Zápal prednášajúceho aj zaujatých či zamyslených kamarátov.
Prednášaš. Z bezpočtu kúskov skladačky máš vybraté tie najdôležitejšie. Najzaujímavejšie. Najužitočnejšie. Najpútavejšie. A snažíš sa pozorným poslucháčom načrtnúť torzo tak, aby ste potom (nielen) v diskusii mohli skladať spoločne.
Ktorý celok nie je skladačkou a ktorá skladačka nie je súčasťou celku? Ktorá skladačka je postavená tak, že sa k nej už nedá vôbec, vôbec nič doplniť? Aj táto naša akcia, archeologicko-historická víkendovka, bola takou skladačkou. Myslím, že ani jeden dielik sa nestratil. Každý jeden človek, každá prednáška, diskusný príspevok, všetky zakreslené nálezy, digitalizované profily, poskladané čriepky; každý usmažený lángoš, natretý chlebík či (ne)podarená palacinka zaujali svoje miesto v skladačke onoho marcového víkendu. Rovnako ako smiech, radosť, slová, modlitby a čarovné tóny huslí.
Takže... ako to nadpojíme ďalej?
Eva Stopková
(autormi fotografií sú: 1.-3., 5. Eva Neubauerová, 4. Slavomír Krivák, 6. Tomáš Vlček)
