Niektorí ľudia šťastie podvedome hľadajú pod stále väčším výberom vecí a možností, ktoré nám podsúva táto doba pred oči. Je ťažké si vybrať. Ale ako to už chodí, tie najhodnotnejšie veci máme rovno pod nosom. Šťastní sú tí, ktorí sa dokážu tešiť z maličkostí života a ktorí dokážu urobiť to najlepšie z možností, ktoré majú. Nechcem poukázať na to, že šťastie je najdôležitejšie v živote. Nie sme tu na to, aby sa nám žilo ľahko na Zemi a aby sme si od vyššej inštancie nárokovali na šťastný život, ale skúsme robiť šťastných ľudí okolo nás. Aj keď na prvý pohľad neviem pomôcť sám sebe, môžem pomáhať druhým. A ono sa to vráti späť, ale nie hneď. Nie hneď.
Mnoho ľudí si zamieňa Cieľ s Cestou. Vtedy, keď človek zistí, že dosiahol určitý životný cieľ, ale nenapĺňa ho, ako si predstavoval. Ale to môže byť práve iba Cesta... ku šťastiu. Len sa jej musíme otvoriť... A na druhej strane Marek Herman píše, že náš mozog reaguje iba na negatívne podnety (kvôli pudu sebazáchovy), takže ak je všetko na poriadku, tak sa nad tým ani nepozastavím. Čo môže znamenať, že si ani nemusím uvedomovať že som šťastný, ale to, že som nešťastný, alebo nespokojný viem hneď.
Je mi jasné, že každý pokladá za dôležité niečo iné. Realizovať sa v niečom, „posunúť tento svet“ ďalej, byť súčasťou niečoho. Niekto podporuje zvieratá v útulku, niekto ochranu prírody, miestny klub, šport... Hlboko sa zamyslime. Čo tým všetkým chcem dosiahnuť? Čo od toho SKUTOČNE očakávam? Páči sa mi opis šťastia od Tolstoja. Je to akýsi „malý“ život s „veľkými“ vecami, samozrejme viditeľnými a dôležitými iba pre tých, ktorí si vážia Život.
A tu sa dostávame k hodnotám. Čo si nadovšetko vážim? Na základe akých životných princípov sa rozhodujem? Čo pokladám za dôležité? Skúsim sem doplniť: život, priateľstvo, dobré vzťahy s ľuďmi... no a to posledné čo nám Najvyšší udelil – zdravie. To si nevyberáme, ale vieme sa aspoň starať o svoje telo. (To prečo niekto má, iný nie – je na inú úvahu). Ale v tom zmysle, že nechcem si platiť za to, aby som skôr zomrel (fajčenie a pod.). Keď sme si skúsili pomenovať veci, ktoré by to mohli byť, tak sa nám možno začne rozjasnievať, čo nás skutočne môže urobiť šťastnými. Všetky hmotné i peňažné veci to nebudú. Väčšina ľudí orientovaných na hmotný svet, všetko vymeriavajú cez peniaze a akosi im uniká hlbšia podstata bytia. Ľudia, ktorí majú hneď všetko na čo si zmyslia, strácajú zdravé túžby, sú požadovační a všetko pokladajú za samozrejmé. Veľa ľudí možno povie, že mňa sa to netýka. Už len keď deťom kupujete veľa hračiek, tak ste v tom. Možno je to iba náplasť, „nech dá pokoj“, ale myslím si, že deti potrebujú hlavne pozornosť a náš plný čas pre nich. Ale to by bolo na dlho a inú diskusiu.
Nedávno sme mali dlhší (asi 40 min.) výpadok prúdu na celej ulici, tma ako v lese. Všetko zhaslo, televízor, notebooky, všetko... úplné ticho. A zrazu z tej upreno-pracovno-„autisticko“-individualistickej polohy civiac do monitorov, sme precitli a jediné čo nám ostalo, bolo ROZPRÁVAŤ SA. Zrazu sme sa všetci spolubývajúci aj porozprávali. Bez rušivých vplyvov. Aká je dnešná spoločnosť ochudobnená o osobný kontakt, komunikáciu tvárou v tvár. Ľudia sú nastavení na peniaze (vidieť to hlavne u podnikateľov), a akosi platí, že čas sú peniaze. Finančná mašinéria „akože šťastia“ nás tlačí MAŤ. A každý jeden kto sa takto naháňa si rozmyslí komu venuje svoj čas. Takže nejako podvedome to máme v sebe, že vlastne najdôležitejší je čas, ktorý dokážeme venovať tomu druhému. Ale ja myslím na Plnohodnotný Čas, počúvať toho druhého (načúvať mu), zdieľať sa, budovať priateľstvo, prinášať otvorenosť a úprimnosť v ľudskosti, zhadzovať masky, prijímať toho druhého a nechať sa prijímať. Toto možno funguje v mileneckom vzťahu, ale veľmi ťažko v tomto ponímaní venujeme svoj čas najbližším. Myslím, že existuje niečo ako krivka zdvorilosti – že najviac zdvorilí sme k cudzím ľuďom, a naopak najmenej zdvorilí sme k svojim najbližším. Zamyslime sa... Je to pravda.
Prečo som na Katarínke rád? Prečo pracujem ako dobrovoľník? Prečo sa tam rád vraciam?... Nie je to len kvôli genius loci Katarínky. Ona je pre mňa všade, kde sú katarínkovci, priatelia. Katarínka nás spája a je v nás. A nesie si v sebe všetky najdôležitejšie veci pre život. Len treba byť pre ne otvorený. Kto hľadá nájde. Lebo Pravda sa začína vo dvojici. V spoločenstve nachádzame a spoznávame sami seba. A až keď začínam spoznávať sám seba, až potom dokážem lepšie spoznávať druhých...
Autor:
Ján Kvintus Klein
