Dnes ráno som nastúpila do električky plnej škôlkárov, ktorými, narozdiel od ich učiteliek, lomcovala radosť z nadchádzajúceho výletu. Energické dietky viedli medzi sebou mnoho hlasných debát, spolucestujúcim robili cestu pestrejšou, mnohým vyčarovali úsmev na tvári- a neviem ako oni, ale minimálne ja som nevychádzala z údivu. Z toho štebotu okolo mňa som sa totiž od tmavookého škôlkára stihla dozvedieť, že "...každý by sa mal poistiť- lebo to je bezpečné", malé dievčatko zas svoju kamarátku dôrazným hlasom vyvádzalo z veľkého omylu: "Nié, prezident na hrade nebýva, čo si, veď by mu bola zima od tej kamennej dlažby!" Hej, chvíľkové vniknutie do sveta malých bytostí s veľkými myšlienkami mi vždy bude pripadať fascinujúco krásne.
Dve malé, pri mne stojace dievčatká s veľkými ružovými čiapkami realizovali debatu síce menej vecnú, ale o to hĺbavejšiu. Bez mučenia sa priznávam, počula som ju celú:
"No, ja sa teraz nemám akosi dobre." Keby takáto veta, sprevádzaná mierne ustarosteným výrazom nevyšla z úst malého modrookého dievčatka v predškolskom veku, išlo by o ničím zaujímavé a celkom bežné konštatovanie frekventovane používané u väčšiny dospelej populácie.
"Ako to?!", opýtala sa s neskrývaným prekvapením kamarátka.
"No, vieš, problémy a tak... Mám asi aj depku." Áno, naozaj zhruba 5-ročné dievčatko použilo toto slovo!
"Ale prosím ťa, ty máš len zlý prístup!", zaznelo z úst kamarátky v ružovej čiapke, akoby jej doma miesto rozprávok predčítavali z motivačnej literatúry. Rozosmiala ma.
"Ako zlý? Nechápem." Dievčatko sa, trocha piskľavým hlasom dožadovalo od svojej kamarátky dovysvetlenia.
"Ale prosím ťa, to vie každý, musíš sa tešiť z maličkostí chápeš."
Nechápala.
"No normálne, skús sa stále usmievať! A vravieť si, ako dobre sa máš... Ja sa stále usmievam, chápeš. A nemám depku. A aj frajera už mám, veď vieš ktorého!"
Ktovie, v akom veku sa už môžeme stať optimistom. A ktovie, prečo sa my veľkí akosi nechceme nechať inšpirovať svetom tých malých bytostí s veľkými myšlienkami...
