Nepovažujem sa za prehnane citlivú a predsa sa mi pri pohľade na niektorých z nich silou- mocou tlačia slzy do očí. Občas si aj ja tento časopis kúpim, ale necítim sa potom lepšie, ani ako lepší človek. Paradoxne, trápia ma skôr výčitky, prečo tak neučiním častejšie a otázky, prečo sa niekto nemá dobre, aj keď sa veľmi snaží o to, aby tomu tak nebolo. Nedávno ma ale premkol skôr hnev. Kráčali sme s frajerom po Štúrovej ulici, keď nám Nota Bene ponúkol mladý chalan. Priateľ mu zaplatil, časopisu sa ale nedočkal. Chalan, s lesknúcim sa kamienkom v uchu, mu potichšie vysvetlil, že má len dva kusy a či by mu ho teda nenechal. Pochopiteľne, o ten časopis mnohým z nás vôbec nejde, ale toto nás trocha prekvapilo. Išlo o človeka, ktorý si zohnal pár výtlačkov ktovie kde, nedal si ani toľko práce, aby sa oficiálne zaregistroval ako predavač. Časopis sme mu teda nechali, mňa to na chvíľku rozhorčilo, no čo je horšie, na dlhší čas som potom o ľudí stojacich na ulici s týmto časopisom ani nezavadila pohľadom. Hej, akosi ich moje podvedomie chtiac-nechtiac hodilo do jedného vreca so spomínaným mladíkom. Až dnes, keď som rýchlym krokom letela po Obchodnej ulici po obede do práce, som sa pri niekom takom pristavila.
„Krásna slečna, neprosíte si časopis?" Oslovil ma sympatický hlas staršieho, upraveného muža. Zastavila som sa a chvíľu na neho civela. Očami som hľadala preukážku, ktorú by mal mať každý oficiálny predavač Nota Bene. Samozrejme, na jeho košeli nechýbala. Kým som z peňaženky vysýpala tých pár drobných, čo skrývala, ospravedlňujúcom som mu vysvetlila, že najlepšie skúsenosti s týmto nemám. Ten muž vedel, o čom hovorím. Bez zbytočnej zatrpknutosti vravel, že som narazila na zďaleka nie jediného takého podvodníka. Aj tých pár kusov, čo majú, vraj ukradnú. „A viete, ja tu stojím, bez zlých úmyslov, trpezlivo aj celý deň. Ale predám tak tri. Aj kvôli takým ľuďom."
Podával mi časopis a ja som sa nevedela ubrániť zvláštnym pocitom. Tak veru, niekto sa nepristaví, lebo s tým má zlú skúsenosť. Niekto si povie, že sa ponáhľa. Niekto si v hlave zhodnotí, že nemôže zbytočne míňať, hoc i má ruky plné tašiek z obchodu. Niekto si zas povie, že on síce nie, ale iní sa určite pristavia. Aj preto sú denne len traja...
