Prehliadka bývalého koncentračného tábora v Osvienčime sa do mojej pamäti vryla navždy. Všetci sme na túto exkurziu boli pripravovaní a podrobne oboznámení s tým, čo tam na nás čaká. Netrúfam si odhádnuť, s akými myšlienkami na túto prehliadku odchádzali moji spolužiaci, no ja som sa dosť bála. Pravdupovediac, o seba. Žalúdok som mala zovretý už len na hodinách dejepisu, ktorých témou bol holokaust a sama som si nevedela predstaviť pocity, ktoré musia sprevádzať človeka, ktorý sa ocitne na mieste, kde sa odohrávali tie najčernejšie kapitoly svetovej histórie.
Samotný aerál koncentračného tábora v Osvienčime a v Březinke bol udržiavaný a náležite prispôsobený jeho premene na múzeum. Naša prehliadka sa začala v Osvienčime prechádzaním jednotlivých barakov, pričom takmer v každom z nich boli nainštalované materiály, ukážky, mapy i fotografie. Boli chvíle, keď som sa úplne prestala sústrediť na podávaný výklad pri pohľade na ľudí z veľkých fotografií na stenách. Behali mi po tele zimomriavky, pozorujúc tých s očami plnými nešťastia, smútku, beznádeje a odovzdanosti, s očami tušiacimi smrť. Niektorí ľudia na fotkách ale boli šťastní. Nevedeli, že smrť si ich nájde čoskoro len preto, s akým pôvodom sa narodili.
Cesta pokračovala vo väzenských celách. Chlad a pochmúrnosť sálajúce z múrov sa mi vrývali až do kostí, medzi stovkami fotografií visiacich na stenách som tu už nevidela ani jediné šťastné oči. Pri tom, čo sme videli následne ma premkli skutočne zmiešané pocity. Za sklenými vitrínami boli tisíce topánok, kusov oblečenia, protéz, či vlasov nevinných ľudí, ktorých život skončil na tomto mieste a toto sú jediné veci, ktoré po nich zostali. Ten smutný pocit bol silný, no nepodarilo sa mu vyhnať mi z mysle slovo, ktoré sa ňou zrazu preháňalo- komercia. A ak nie tá, minimálne cynickosť alebo necitlivosť. Nemyslím si, že ľudia, ktorí tu našli svoju smrť by si priali, aby všetko, čo po nich ostalo, bolo nahádzané na kope za sklom. Ten pocit nemusel byť správny, ale bol intenzívnym.
Posledné miesto, na ktorom sme sa ocitli v areáli Osvienčimu bolo poslednou zastávkou našej prehliadky, no i poslednou stanicou ľudského života. Vnútri krematória, stojac bezprostredne pred pecami kedysi plnými zbytočne zabitých ľudí mi prišlo nevoľno. Tmavé steny na mňa začali padať a roztriasli sa mi kolená. A otriaslo to i mojou naivitou- ako môže človek zabiť človeka? Stovky, tisíce ľudí. Bez dôvodu.
Len niekoľko kilometrov vzdialená Březinka bola rozlohou omnoho väčšia. To neznamená len viac árov, no i viac ľudí, ktorí sa tu ocitli. Jeho kapacita bola viac ako 300 000 miest.
Sediac v kine pri premietaní dokumentu o krutostiach páchaných v Osvienčime som len nemo hľadela na plátno. Pamätám si len zábery na vyziabnutých, polomŕtvych ľudí a veľa mŕtvych tiel. Inak nič. Myšlienkami som vtedy bola kdesi úplne inde. Pri televíznych novinách, kde človek čoraz častejšie počuje o 13- ročných chlapcoch propagujúcich nacizmus. Žiak základnej školy popri záberoch na jeho žiacku knižku počmáranú trasľavým Heil Hitler sa hrdo vyjadruje o tom, že na školskom dvore heiloval preto, "lebo sa mu to páči". Cíti sa byť neonacistom. Vraj.
Spomenula som si zrazu na nejedného môjho, právom nahnevaného kamaráta, ktorý "dostal" pre to, ako vyzerá a čo si myslí. Dostali od neonacistov. Vraj. Nie preto, že mal židovský, či rómsky pôvod a človek, čo im ublížil bol hrdý árijec. Pre to, že mali vybíjanú bundu, počúvali punk a človek, ktorý im ublížil mal oholenú hlavu a za sebou 10 podobných kamarátov. Áno, toto je v očiach mladej generácie nacizmus. Vysvetlí mi niekto princíp zmýšľania takýchto ľudí? A povie mi niekto, kde je, preboha, chyba?! Nedávali pozor na dejepise, keď sa preberala druhá svetová? Alebo sú len tak ovplyvniteľní, že ak im "kamarát" povie, že ťažké boty, oholená hlava a zdvihnutá pravica budia u iných strach, zapáči sa im to? Alebo sú slabí duševne i fyzicky a bezdôvodné napádanie im účinne lieči komplexy menejcennosti? To sú jediné cesty, ktorými sa podľa mňa títo mladí ľudia k propagácii pravicového extrémizmu dostali. No nie sú to neonacisti. Sú to hlupáci.
To, čo títo ľudia činia pramení z ich nevedomosti, no nezanedbateľná časť pravicových extrémistov sú jedinci, ktorí sú s ideológiou nacistického, či fašistického režimu podrobne oboznámení a absolútne stotožnení. Pri pomyslení na to sa opäť ozývajú posledné zvyšky mojej naivity- naozaj môže človek vzhliadať k bezcitným nacistickým vrahom ako k vzorom? Sama sa neviem rozhodnúť, čo predstavuje pre ľudstvo väčšiu hrozbu- tí, ktorí sú prívržencami takýchto myšlienok z nevedomosti, alebo tí, ktorí tak činia z presvedčenia?
Koniec bude nemenej sentimentálny. Napadá ma totiž pekná veta z jednej zložito písanej knihy o ceste za šťastím: "Na prvom mieste je láska, až na druhom je konanie dobra a zla."
Zlo je síce všade a byť tu asi musí, ale takúto prehliadku koncentračného tábora by mal absolvovať každý. Aby zlo nezískalo definitívnu moc. Aby sa nikdy nezopakovali krutosti páchané na nevinných ľuďoch (nielen) v čase druhej svetovej vojny. Aby sme si uvedomovali, že cena toho, že tu vôbec sme, sa nevyrovná cene nášho domu ani auta.
