Ako francúzsky ekonóm Maurice Allais spôsobil krízu vo fyzike/III.

Podkopanie základov relativity

Anizotropia vesmíru (l´anisotropie de l´espace) je názov dôležitého, vyše 750-stranového zväzku, ktorý Maurice Allais publikoval vo francúzštine prostredníctvom Editions Clement Juglar (1997). V podstate prvý zväzok diela referuje o experimentálnych výskumoch, vyúsťujúcich podľa autora v podkopaní základov teórie relativity.

(anizotropia je opakom izotropie - fyz. javu, keď určitá látka má vo všetkých smeroch rovnaké vlastnosti)

Výskum začal v roku 1953, keď M. Allais uskutočnil dlhú sériu experimentov, ktoré súviseli so slávnymi experimentmi Michelsona a Morleyho a skúmali vplyv pohybov Zeme na pozemské fenomény. Medzi najvýznamnejšími črtami tejto práce rezonuje už to, že jej autorom je ekonóm. A to nie hocijaký: M. Allais dostal v r. 1988 za ekonómiu Nobelovu cenu. V skutočnosti Allaisova orientácia na ekonómiu bola v prvom rade odozva na potrebu, ktorú si v tom čase vynútila druhá svetová vojna. V úvodných stranách jeho knihy nám rozpráva, ako sa pôvodne chcel oddať fyzike úplne. Odhaduje, že od r. 1950 strávil prinajmenšom štvrtinu svojho času teoretickými a experimentálnymi výskumami v tejto oblasti.

Allaisova práca sa ohraničuje na analýzu experimentálnych dát, jediný skutočný zdroj našich vedomostí, a obzvlášť na analýzu nových experimentálnych dát, otvárajúcich perspektívy v štyroch súvisiacich oblastiach výskumu, ako sú: správanie kyvadla; optické odchýlky pozorovacích prístrojov a kolimátorov (zameriavací prístroj); až doteraz nezaznamenané pravidelnosti v experimentoch Esclangona; a podobné javy v D.C Millerových pozorovaniach s interferometrom.

Allais nástojčivo zdôrazňuje aj ten fakt, že v protiklade s inými výskumami tohto druhu sú jeho založené na veľmi početných nepretržitých pozorovaniach - dňom i nocou - uskutočnených v dlhých časových obdobiach. „Nové dáta vyvodené z týchto experimentov sa javia nekompatibilné tak s teóriami pre-relativistického obdobia, ako aj so špeciálnou či všeobecnou teóriou relativity." Táto práca je rozhodne nezvyčajná aj pre úžasný počet citácií, ktoré poukazujú na autorove hlboké vedomosti z histórie vedy. Allais nám hovorí, ako už skoro od začiatku bol presvedčený, že gravitačné a magnetické pôsobenia sa dejú postupne, a navrhuje existenciu prenosového média - éteru. Avšak na rozdiel od predstavy, ktorú mali o éteri pre-relativistickí fyzici, Allais považuje za dôležité priznať, že toto médium sa nemôže brať absolútne za referenčný systém, ale sa podrobuje pohybu vo vzťahu k tzv. fixným hviezdam.

V prvých výskumoch, ktoré začal v r. 1950, bolo jeho zámerom experimentálne zriadiť vzťah medzi gravitáciou a magnetizmom, pozorujúc efekt magnetického poľa na kyvadlo vyrobené zo sklenenej gule. Tieto experimenty mu však neposkytli jednoznačné výsledky. Ako sa však na druhej strane často stáva, objavilo sa čosi zaujímavé a pritom nepredvídané. Konkrétne šlo o pohyby kyvadla, ktoré sa nemohli zredukovať na Foucaultov efekt, ale predstavovali veľmi dôležité anomálie, ktoré sa menili v priebehu času. A tak toto neočakávané pozorovanie vyústilo do výskumov, ktoré stanovili tému Allaisovej knihy.

Skôr ako sa lepšie pozrieme na spomínané experimenty, je dobré si pripomenúť históriu, v ktorej už iný Francúz pomocou kyvadla zmenil smerovanie vedy.

História Foucaultovho kyvadlového experimentu

Aristarchos zo Samu (3. stor. pred n. l.) vysvetlil zdanlivý pohyb Slnka a planét navrhujúc, že Zem sa točí okolo svojej osi a tiež putuje okolo Slnka. Hipparchos a Ptolemaios (2. stor. pred n. l.) odmietli tento pohľad z dvoch dôvodov. Po prvé, rotáciu Zeme nie je cítiť. Po druhé, nie je vidieť ročné zmeny v relatívnej pozícii hviezd (bez výkonného teleskopu). Geocentrizmus dominoval v európskej vede až do 17. storočia. O guľatosti Zeme samozrejme nepochybovali počnúc Aristotelom ani stredovekí vzdelanci, ani novovekí objavitelia. Stephen Jay Gould, americký paleontológ a známy popularizátor vedy, vo svojej eseji Neskorý zrod plochej Zeme píše: „Za najstaršie zdroje, z ktorých sa šíril mýtus o stredovekej predstave o plochej Zemi, sa považujú knihy: Dejiny konfliktu medzi náboženstvom a vedou (1874) od Johna W. Drapera a Dejiny vojny medzi vedou a teológiou kresťanstva (1896) od Andrewa Dicksona Whitea.

Hipparchovo a Ptolemaiovo pozorovanie, že človek nemôže cítiť rotáciu, je správne. Avšak miera rotácie požadovaná pre heliocentrický model (0,007 obrátky za minútu) je taká pomalá, že sa ani neočakáva, aby ju niekto cítil. Ako je teda možné zmerať takú pomalú rotáciu? V r. 1851 Jean-Bernard Leon Foucault zavesil jedno kyvadlo - z kanónovej gule s tiažou 28 kilogramov a 67 metrov dlhého piánového drôtu - z kupoly v Pantheóne v Paríži. Dráha jeho kmitania vzhľadom k Zemi sa točila v smere hodinových ručičiek rýchlosťou približne 11° za hodinu. Tento pohyb sa dá najjednoduchšie vysvetliť rotáciou Zeme.

Je potrebné upraviť bežné nedorozumenie ohľadom Foucaultovho kyvadla. Niekedy sa uvádza, snáď poeticky, že kyvadlo sa hojdá v dráhe viazanej na vzdialené hviezdy, pričom Zem rotuje pod ním. Toto je najbližšie k pravde na póloch, ak neberieme do úvahy obeh Zeme okolo Slnka, ale len dennú rotáciu. A tiež to platí pre kyvadlo kmitajúce v smere východ - západ na rovníku, ktorého dráha sa neotáča vôbec. Avšak pri všetkých ostatných zemepisných šírkach to pravda nie je...

A ešte jeden argument, keď zvažujeme pohyb kyvadla po jednom otočení Zeme. Vzhľadom k Zemi je perióda precesie kyvadla 23,9 h / sínus stupňa zemepisnej šírky. Pre väčšinu miest je to oveľa dlhšie než jeden deň ( 32,7 hod. v Paríži). Takže po tom, čo sa Zem otočila raz, kyvadlo sa ešte nevrátilo do pôvodnej dráhy vzhľadom k Zemi. Nuž, aká je teda cesta pohybu kyvadla? Nezabúdajme, že bod uchytenia kyvadla zároveň podlieha vplyvu rotácie Zeme okolo svojej osi. Teda sily pôsobiace na kyvadlo sú trochu komplikovanejšie a ich popis si vyžaduje nejakú tú matematiku. Skutočne, dokonca aj pri dráhe pohybu v krátkej časovej škále je to len približne, pretože už pri jednom kmite záchytný drôt preletí cez veľmi mierne zakrivený povrch.

Dokonca, sir George Howard Darwin (druhý syn slávneho Charlesa Darwina) dlhé roky skúmal pohyby kyvadla a došiel k záveru, že otáčanie sa jeho dráhy je spôsobené v prvom rade slapovou silou Mesiaca a potom Slnka. K rovnakým záverom prišiel aj Ernst Esclangon, ktorý pozoroval tieto javy 14 rokov. Ako by sa točila dráha kyvadla, keby nebolo Mesiaca a Slnka?! Kto vie...

(http://www.cielosur.com/guia-observacion-eclipse-22-07-09.pdf

http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k31356/f921.table )

Kozmologické otázky

Čo znamená, že objekt nerotuje? Čo je tým referenčným bodom, kde odstredivá sila a Coriolisove sily miznú, bodom, kde fungujú Newtonove zákony? Z pozorovaní zistíme, že Newtonov inerčný (inercia = zotrvačnosť) bod je ten, v ktorom vzdialené galaxie nerotujú. Ale ak odoberieme z vesmíru všetko okrem Zeme, ako budeme vedieť, či sa Zem točí, alebo nie?! Alebo položme si otázku formálne: je to iba zhoda náhod, že bod v ktorom vzdialené galaxie nerotujú je inerčným bodom? Ernst Mach sa domnieval, že nie, a špekuloval, že vzdialené hviezdy musia nejako ovplyvňovať inerčný bod (Machov princíp); ale nikto doteraz neprišiel s nejakou úspešnou a elegantnou teóriou.

Allaisove experimenty

Allaisove experimenty sa uskutočňovali od r. 1953 do r. 1960 v laboratóriu v priestoroch Inštitútu výskumu železa a ocele v Saint-Germain a od r. 1958 aj v podzemnom kameňolome (v 57-metrovej hĺbke) v Bougival.

Použité kyvadlo autor charakterizoval ako "parakónické", pretože jeho závesný systém pozostával z guľôčkového ložiska s priemerom 6,5 mm (amplitúda uvoľnenia bola 0,11 rad). Odlišné extrémne polohy tohto kyvadla vytvárajú obraz plochy približne v tvare kužeľa.

Kyvadlo uvoľňovali každých 20 minút prepálením lanka, ktoré ho udržiavalo v oddychovej polohe. Jeho pohyby sa sledovali 14 minút z pohľadu kalibrovaného na azimut dráhy kmitania s presnosťou v rade desatín stupňa (azimut = smerový uhol počítaný od základného smeru zemepisného alebo magnetického poludníka). Kyvadlo potom opäť zastavili a po 6 minútach opäť uvoľnili v dráhe posledne pozorovaného azimutu. Toto sa robilo deň a noc, počas pozorovacích zasadaní v priebehu jedného mesiaca.

POZOROVANÉ RÔZNE PERIÓDY

Výsledky tejto prvej série experimentov ukazujú existenciu niekoľkých periód, ktorých analýza sa uskutočnila štatistickými metódami. Hlavné periódy, a to 24 hodín a 24h 50min, prislúchajú k vlnám K1 a M1 v teórii prílivu a odlivu. Tieto sú takto klasifikované autorom ako lunisolárne. Čo je vskutku pozoruhodné, je ich amplitúda. Vo všeobecnosti sa vie, že gravitačné pole Slnka a Mesiaca musia hrať rolu v pohybe kyvadla na povrchu Zeme, ale podľa Newtonovej teórie, neskôr upravenej a potom nahradenej teóriou relativity, by boli tieto efekty veľmi jemné, ale nie o intenzite objavenej Allaisom. To je jedna z príčin, prečo sú tieto experimenty také zaujímavé.

Strany 118-136 nám ponúkajú výpočty zahŕňajúce takéto fenomény z pohľadu klasickej fyziky. Potom nasleduje extrémne krátka diskusia o možných príčinách omylu. Jediná navrhnutá - a následne aj odmietnutá - príčina zahrňuje možné chyby v podpere, na ktorej zotrváva zavesenie guľôčkového ložiska. Akokoľvek, podobnosť výsledkov získaných v Saint-Germain a v lome v Bougival 57 m pod zemským povrchom ukazujú, že musíme vylúčiť "zástup iných možných vinníkov".

Pozoruhodné fakty sa objavili počas dvoch zatmení Slnka a zvýšili prestíž Allaisovho výskumu ako celku. V priebehu prvého úplného zatmenia Slnka z 30. júna 1954 sa napríklad dráha kmitania kyvadla otočila prudko o 15 grádov, až potom sa vrátila do svojho pôvodného azimutu. Obdobný efekt sa zaznamenal aj počas zatmenia z 2. októbra 1959. ( viac sa tomuto fenoménu venuje I. a II. časť článku )

Inerčno(zotrvačno)-gravitačná ekvivalencia

Rémi Saumont, riaditeľ Hlavného lekárskeho výskumného inštitútu vo Francúzsku, pracujúci na matematických a fyzikálnych otázkach, publikoval recenziu Allaisovej knihy, ktorá sa najskôr objavila vo francúzskom Fusion a neskôr americkom 21st CENTURY. Domnieva sa, že pri výklade gravitačných anomálií v priebehu zatmení Slnka problém spočíva hlavne v interpretácii: „Je to otázka inerčnej anizotropie, alebo gravitačnej anizotropie? Podľa všeobecnej teórie relativity sa treba pozerať na inerciu aj gravitáciu rovnakým spôsobom - to jest oným slávnym princípom nazývaným ekvivalenciou medzi gravitáciou a inerciou. Zabúdame, že dokonca aj z pohľadu relativity je ekvivalencia striktne lokálna. V astronomickej mierke musí byť mechanizmus zodpovedajúci týmto dvom fenoménom odlíšený, pretože, pravdupovediac, nemajú rovnakú dimenzionálnu hodnotu. Z tohto dôvodu, zdá sa, možno pozorovať skôr gravitačnú než inerčnú anizotropiu, pretože gyroskop sa javí bez ovplyvnenia." To sa však dá objasniť konštrukčnými vlastnosťami gyroskopu: jeho rotor nedokáže reagovať na bočný pohyb, zatiaľ čo kyvadlo áno. Robert Latham a jeho kolega Last z Imperial College London uskutočnili experimenty s gyroskopom v priebehu zatmenia Slnka v Perthe 20 júna 1984. Gyroskop nebol ovplyvnený ale Talyvelove elektronické zariadenie na meranie horizontálnej sily umiestnené v podložke gyroskopu zaznamenalo zmenu 5 uhlových sekúnd v smere k línii zatmenia.

V druhej fáze svojich experimentov sa Allais snaží zistiť dôsledne smer prejavujúcej sa anizotropie. Získané výsledky potvrdili tie predošlé. Merania z roku 1959 počas zatmenia Slnka umožnili obhájiť, že jedným z efektov zatmení je otáčanie sa dráhy kmitania kyvadla smerom k Mesiacu a Slnku. (p.136)

Vo všeobecnosti by v žiadnom momente nemal existovať uprednostňovaný smer, ktorým by mala dráha oscilácie kyvadla tendenciu sa premiestniť, a tento smer by sa nemal ako funkcia astronomických podmienok v určitom momente meniť v priebehu času.

DÔSLEDKY ALLAISOVEJ PRÁCE

Takto mali v súhrne jeho výsledky naznačovať anizotropiu fyzikálneho vesmíru, kde smer je premenlivý v čase, ale ktorej hlavný smer sa má orientovať z východu na západ. Allais nás prevádzal detailným popisom týchto odlišných pozorovaní a kalkulácií, pričom išlo o popis vo forme laboratórnej správy, ktorej štúdium je pre človeka skutočne namáhavé, pretože si vyžaduje odborné technické znalosti, presahujúce úroveň priemerného čitateľa, ba dokonca i vedca.

Podrobnosti pri každom výklade výsledkov možno pripísať snahe po prísnej dôslednosti do istej miery práve pod tlakom opozície, ktorej čelil vo vedeckej komunite. K tomuto nám Allais hovorí dobre okorenenú anekdotu. Nasledujúcu pasáž cituje z odmietavého listu od Jeana Leraya: „Publikovanie vášho textu, nech by sa objavil kdekoľvek, vrhne pochybnosti na metódy, ktoré používate nielen vo fyzikálnych, ale aj ekonomických vedách; v tomto zmysle by bolo jeho publikovanie užitočné." Allais uštipačne dodáva: „Som zvedavý aká bola jeho reakcia, keď mi bola udelená Nobelova cena za ekonómiu."

Treba pripustiť, že písomnosti, ktoré Leray odmietol publikovať, sa týkali veľmi zvláštneho subjektu - jeho technický prístup, zdá sa, dokonale pochopili a zvládli iba špecialisti v topografickej geografii alebo zopár astronómov či optikov -: "Deviácie optických pohľadov a zameriavacej techniky."

Allais nám hovorí, že to bola práve experimentálna práca Ernsta Esclangona a Millera, ktorá ho priviedla k záveru, že vesmír je opticky asymetrický. Tá prvá, čo Esclangon publikoval v roku 1928, obsahuje 40 tisíc meraní zo série 150 pozorovaní počas dňa aj noci. Experiment v observatóriu v Štrasburgu obsahoval horizontálne natiahnutý drôt a za ním vo vzdialenosti 1,5m zrkadlo s odrazeným obrazom drôtu. To všetko bolo zamerané a zoradené v línii a cez teleskop sa pozorovali pohyby zrkadleného obrazu drôtu. Táto séria experimentov sa najskôr uskutočnila v severovýchodnom a potom aj v severozápadnom smere. V oboch smeroch sa z údajov dala vyčítať pravidelná zmena, priamo závislá na čase dňa a zodpovedajúca sínusoidovej fluktuácii s periódou hviezdneho dňa. Na základe týchto pozorovaní možno konštatovať, že vesmír je opticky anizotropický.

Experimenty Dytona Millera

Michelson-Morley interferometer (MM) 

Millerove interferometrické experimenty z rokov 1925 a 1926 v Mount Wilson Observatory v Kalifornii vychádzali z rovnakej filozofie ako jeho predchodcov z Mt. Wilson, Michelsona a Morleyho (MM), ktorí sa snažili zmerať rýchlosť Zeme na obežnej dráhe vzhľadom k éteru. Allais zdôrazňuje, že na rozdiel od predošlých experimentov sa Millerove pozorovania uskutočnili už v úplne nepretržitom slede k všetkým azimutom vo dne v noci v priebehu dlhého časového obdobia. Preto považuje tieto experimenty za rozhodujúcejšie než tie s krátkym trvaním, ktoré boli použité na potvrdenie izotropického šírenia svetla. Allais sa potom venuje škrupulóznemu štúdiu výsledkov, ktoré mu umožnili rozpoznať periódy nezaregistrované u Millera. Vrátane týchto analýz Allais zaznamenáva úžasný súlad, ktorý existuje medzi pozorovaniami jeho kyvadla, optickými pozorovaniami z teleskopu, Esclangonovymi pozorovaniami a Millerovymi interferometrickými pozorovaniami - súlad, ktorého hlavnou črtou je existencia veľmi silného vzájomného vzťahu k pozícii Zeme na jej obežnej dráhe.

Vesmír by mal fungovať, zdá sa, na anizotropii spôsobenej hviezdami a slnečnou sústavou, kde rýchlosť svetla nie je vo všetkých smeroch rovnaká, teda v protiklade s tým, čomu sa dnes verí. Zaznamenané hodnoty sú rádovo 10 na -5, čo je zhruba 8 km/s. Môžeme pripomenúť, že je to hodnota v rámci odchýlky v meraní rýchlosti svetla, predpovedaná napr. A. Kastlerom.

A teraz, namiesto snahy dokazovať s absolútnou istotou (bez ďalšieho experimentovania) hodnovernosť Millerovych i Allaisovych výsledkov, by sme mohli nástojiť, aby sa predložili dôkazy o absolútne nulových výsledkoch, na ktorých stojí Einsteinova teória.

Čo sa predtým považovalo za nepresnosť hodnôt v Millerovych experimentoch vôbec nezmenšuje ich dôležitosť, ba priam naopak. Experimentálne zistenie veľmi malých odchýlok od očakávaných výsledkov je skutočným srdcom vedy a základom jej pokroku. Keplerove určenie veľmi nepatrných odchýlok obežnej dráhy Zeme od dokonalého kruhu sú ukážkovým príkladom. Štatistická analýza dát, ktoré zozbieral Tycho Brahe, v kombinácii so zvažovanými účinkami príšerne studených zimných nocí na ostrove Hven v Dánsku na jeho kovové nástroje môže poskytnúť vhodné zázemie, aby sme ignorovali maličké uhlové odchýlky v pozícii hviezd, na ktorých stojí celá Keplerova astronómia (Kepler aj týmto vyvrátil geocentrický model T. Brahea a potvrdil Koperníkov a Galileov heliocentrický model). Skrátka, experimentálne základy pre Keplerovu astronómiu neboli v čase, keď ju rozvinul, platné podľa štandardov, ktoré by mnohé vedecké autority chceli aplikovať dnes!

Záver

Celkovo optické pozorovania Esclangona určujú periódu hviezdneho dňa, štvrťročnú periódu, ktorej fáza je blízka jarnej rovnodennosti. Azimuty a rýchlosti interferometrie Millera určujú periódu hviezdneho dňa rovnako ako u Esclangona; sú tiež charakterizované štvrťročnými a ročnými periódami, ktorých fázy sú blízke jarnej rovnodennosti.

Pozorovanie kyvadla s anizotropickou aj izotropickou podperou preukázalo 24-hodinové periódy s priamou viazanosťou na relatívne pohyby Slnka a Mesiaca vo vzťahu k dennej rotácii Zeme. Kyvadlá majú rovnako mesačné periódy Mesiaca vzhľadom k hviezdam. Priemerný mesačný azimut parakónického kyvadla s anizotropickou podperou preukazuje rovnako štvrťročné periódy vzhľadom na pozíciu Zeme na orbite. Tiež preukazujú periódu v rade 5,9 rokov vo vzťahu k planetárnym pohybom (pozri str. 504).

Pre optické pozorovania v Inštitúte pre výskum železa a ocele (IRSID) sa dalo pozorovať, že pre mesačnú vlnu 24h 50min je amplitúda sínusoidy (ktorá sa vytvorí spojením uhlových odchýlok) v rade 1", to jest 1,57 na -1O radiána. V každom prípade, experimenty uskutočnené v Národnom geografickom inštitúte (IGN) v roku 1959 definitívne dokázali, že ani deformácia zeme, ani relatívny pohyb pilierov nemohli objasniť uvedené efekty. Zmienené optické anomálie sa nedajú vysvetliť inak než vplyvom prenosového média medzi prístrojmi, čiže anizotropiou vesmíru. Optické odchýlky, tak ako pri kyvadle, majú 24-hodinové a mesačné periódy a tiež štvrťročné periódy blízke jarnej rovnodennosti.(p.500) Vzdialenosť teleskopu od pozorovaného cieľa bola 8,30 metra a piliere, na ktorých boli nástroje upevnené, boli azimutálne orientované, totiž pozorovania sa robili súčasne v smere sever-juh a juh-sever.

Ak budeme súhlasiť s autorom, tieto závery povedú k návratu koncepcie prenosového média nazývaného éter Fresnela, Faradaya alebo Maxwella, avšak s tým rozdielom, že samotné médium treba považovať za schopné byť miestom relatívneho pohybu. Toto je zjavne tvrdenie, ktoré sa stavia úplne proti prevládajúcemu konceptu bežnej fyziky. Predsa, ak by sa aj Maurice Allais mýlil, o čom by sa dalo diskutovať, žiadalo by sa predložiť protichodné experimentálne fakty. Allaisova kniha je nesmierne zaujímavá už len pre autorovu zdravú vzdelanosť v odbore.

Kyvadlové experimenty zabezpečili Allaisovi v roku 1959 Galabertovu cenu francúzskej astronautickej spoločnosti a v ten istý rok sa stal aj laureátom Nadácie pre výskum gravitácie v Spojených štátoch.

Zoznam použitej literatúry pre všetky tri časti je v tabuľke, ktorá je zároveň aj zoznamom gravitačných anomálii (prípadne teoretických prác) pozorovaných v priebehu zatmení Slnka a Mesiaca, príp. konjunkcí a opozícií planét (geo aj heliocentrických)

Na tento článok boli použité osobitne tieto zdroje:

http://www.animations.physics.unsw.edu.au/jw/foucault_pendulum.html

http://en.wikipedia.org/wiki/Foucault_pendulum

http://home.t01.itscom.net/allais/blackprior/latham/latham-rep21.pdf

http://allais.maurice.free.fr/English/media11-1.htm

http://en.wikiversity.org/wiki/Talyvel

http://wbabin.net/mathis/mathis37.pdf

http://www.cielosur.com/guia-observacion-eclipse-22-07-09.pdf

http://docs.google.com/viewer?a=v&q=cache:PtVdR_Bv2zEJ:www.conspiracyoflight.com/Ernest%2520Esclangon%2520-%2520On%2520the%2520mechanical%2520and%2520optical%2520dissymmetry%2520of%2520space%2520in%2520connection%2520with%2520the%2520absolute%2520movement%2520of%2520the%2520Earth.pdf+ASTRONOMIE+PHYSIQUE.+-+Sur+la+dissym%C3%A9trie+m%C3%A9chanique+et+optique+de+l%27espace&hl=sk&gl=sk&pid=bl&srcid=ADGEESh9L20nb-gbt79jBEA-Z-SyvoClpoFS1O0DaLd5DiAAtXOBuETREJ-2_qyACsfh-6sT57LDB6s5SXHF8vVk3k_qKES3Ct0UTU-kmjuS1Kx1fTQFktz3sMB2re0zV9IcXMpDFk8r&sig=AHIEtbT79pP9JM9JUFz3HGKIcp-yxTxxiA

Stephen Jay Gould - Dinosauři v kupce sena, str.83 (80-200-1338-5)

E-experiment / T- teoretická analýza

Tabuľka je zostavená podľa vzoru: http://xavieramador2.50webs.com/anomalies.htm#12