Problém voľného vstupu verejnosti do lesa rozdeľuje ľudí obvykle do dvoch skupín. Tí prví hovoria o multifunkčných hodnotách lesa, ktoré sú vraj pre život ľudí natoľko nevyhnutné, že im musia byť sprístupňované zdarma i na úkor práv vlastníkov lesov. Nedozviete sa však od nich, že pre život človeka existuje na svete aj množstvo ďaleko nevyhnutnejších statkov, ktoré sú pritom odjakživa predmetom trhovej výmeny medzi vlastníkom (ponukou) a spotrebiteľom (dopytom): napríklad pitná voda, potraviny, či odevy.
Tí druhí namietajú, že zber húb a vstup verejnosti do lesa spôsobujú majiteľovi len zanedbateľné ujmy, preto nemôžu byť predmetom trhovej výmeny. Ich omyl spočíva nielen v tom, že tie ujmy vôbec nie sú zanedbateľné (stačí zrátať straty z činností spôsobených ľuďmi, ktorých by trhom určená cena „nevpustila“ do lesa: napríklad podpaľačstvo z nedbanlivosti, odhadzovanie odpadov, či krádeže dreva), ale aj v mylnom presvedčení, že obchodovať sa môže len so statkami, ktorých „výroba“ spôsobuje nejaké náklady. Prípadov obchodovania s vedľajšími produktmi výroby, ktoré zároveň neovplyvňujú cenu primárneho produktu, sú tisíce.
Čo robiť?
Ak teda súhlasíme s tým, že vládou prikázaný voľný vstup do lesa je okrádaním vlastníkov, v prípade vstupu do lesa a zberu húb sa ponúka celkom jednoduché riešenie: zrušenie regulácie. Slobodný trh vytvorí výmenné vzťahy, založené na dohodnutých podmienkach výmeny. Ponechajme teraz bokom podmienky, akými sa táto výmena môže uskutočniť (kúpa permanentnej vstupenky do lesa, dodávka mlieka od susedovej kravky alebo milé pohľady od susedovej ženy). Pozrime sa ako by v praxi vyzeral dôsledok pôsobenia slobodného trhu.
Napríklad takto:
Kováčovci sa vyberú na hríby. Po ceste ich stretne správca lesa, ktorý už od skorého rána kontroluje poriadok v lese, a poradí im miesto najlepšieho výskytu hríbov, ktoré hľadajú. Správca lesa to Kováčovcom poradí rád, pretože berie mzdu aj z príjmov hubárov, akými sú oni, a úspech v hľadaní udrží aj ich dopyt po hubárčení. Kováčovci potom chodia po lese a nenachádzajú tam len nejedlé huby (a už vôbec nie rozkopané), ale aj veľmi chutné hríby. Hríbov je dosť, lebo počet návštevníkov v lese určuje cena, ktorú stanovil vlastník. Tú stanoví tak, aby hríbov bolo vždy dosť, pretože nechce riskovať stratu dopytu po hubárčení. Kováčovci sú spokojní, správca lesa je spokojný, vlastník lesa je spokojný. A pokiaľ je i rozumný, tak pri náhodnom stretnutí nezabudne pochváliť Kováčovcov za ich zberateľský úspech.
Trh a zopár rokov
Samozrejme, že až také jednoduché to nie je. Dobrý anglický trávnik, ako vieme, sa vypestuje tak, že sa zaseje trávové semeno a potom sa trávnik dvakrát týždenne zalieva a kosí. A to sa robí približne 50 rokov. Slobodný trh preto nevyrieši problém verejnej mienky, zdeformovanej desaťročia trvajúcim okrádaním vlastníkov lesa a presviedčaním verejnosti, že les patrí všetkým. Slobodný trh nezmení ani počínanie niektorých privatizačných gaunerov, ktorí preferujú okamžitý zisk pred stabilným rastom. Slobodný trh je však základným predpokladom pre úspešnú liečbu.
Právo na voľný vstup do lesa a užívanie niektorých jeho plodov, ktoré verejnosti prisudzuje súčasný lesný zákon, je vládou legalizovaná krádež. Takéto právo je výplodom socialistov, ktorí ňuchajú po príležitostiach na obmedzenie podnikateľských slobôd.
Prirodzené je právo majiteľa oplotiť si svoj pozemok, obchodovať s čímkoľvek, čo na jeho pozemku leží a akokoľvek sa mu zachce – samozrejme, s výnimkou konania, ktorým niekoho poškodzuje. Čím skôr si na to verejnosť zvykne, tým skôr sa kvalita slovenských lesov začne zvyšovať.
/Updated 15.6.2008/
