Čo robí?
S „veľkovodármi“, teda ľuďmi pôsobiacimi v oblasti hospodárstva vodných tokov, je to už na Slovensku zariadené tak: je to spoločenstvo ľudí, ktorí existujú takmer mimo trh i štát, sú čímsi ako štátom v štáte. Všetky významné vodné toky a veľkú väčšinu ostatných vodných tokov v SR spravuje totiž jediný centrálny štátny podnik Slovenský vodohospodársky podnik (SVP), ktorý pracuje ako „vzor“ socialistickej sebestačnosti: má vlastné elektrárne, vodné nádrže, rekreačné zariadenia i stavebné mechanizmy; navyše svoje servisné práce uskutočňuje najmä vo vlastnej réžii a o jeho investičných rozhodnutiach a detailoch hospodárenia – okrem nimi zverejňovanej, inak neprehľadnej a obsahovo nedostatočnej výročnej správy – nechce verejnosť informovať. Keď sme pred rokom v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika žiadali v zmysle infozákona bližšie informácie o mechanizmoch rozhodovania v SVP, dostali sme odmietavú odpoveď, ktorú SVP zopakoval i po jednoznačnom príkaze jeho zakladateľa, Ministerstva životného prostredia SR, v náš prospech.
Je to skrátka štát v štáte, o ktorý sa verejnosť takmer vôbec nezaujíma, hoci tam „leje“ stovky miliónov korún v daniach, v poplatkoch a v cene za rôzne tovary. Práve preto nemal SVP problém presadiť si na ministerstve terajší nezmyselný systém financovania ich firmy, ktorý spočíva v tom, že stovky miliónov korún potrebných na práce vo verejnom záujme (najmä na protipovodňovú ochranu) musia platiť ministerstvom špecificky vybraní podnikatelia, ktorí sa od šťastlivcov-neplatičov líšia len tým, že pri svojej činnosti odoberajú vodu, o ktorú sa „stará“ SVP, hoci s jej odberom nemá takmer žiadne náklady. Pravda, neplatí to pre všetkých smoliarov, pretože za farmárov z južného Slovenska, ktorí používajú vodu na závlahu, hradí túto nezmyselnú daň štát. To im „vybavil“ poslanec Richárd Hamerlik (SMK) v parlamente ešte v roku 2004. Nuž, a aby toho nebolo málo, náklady na odstraňovanie povodňových udalostí uhrádza SVP každoročne štát, bez ohľadu na to, či neboli spôsobené práve ich nedbalosťou. Podobne nedisponujeme ani informáciou, či a akú časť z polmiliardovej straty, v ktorej skončil podnik v roku 2004, zavinil práve samotný SVP...
Čo robiť?
Zdá sa, že v prípade SVP sa skĺbili skúsenosti všetkých socialistických ministrov, ktorí tak vytvorili nespravodlivý, neprehľadný, demotivačný a na korupciu mimoriadne náchylný systém správy vodných tokov. Systém splieta poplatky za odber povrchových vôd, hydroenergetický potenciál, za tzv. energetickú vodu, závlahovú vodu a za údržbu vodných ciest, ktoré následne používa na úplne iný účel, než na ten, na ktorý boli vybrané (najmä na protipovodňovú ochranu).
SVP je firma s majetkom v hodnote vyše 31 mld. SKK a výnosmi presahujúcimi sumu 2,6 mld. Sk (v r. 2004), ktorá však nemôže fungovať efektívne za žiadnych okolností. Preto je potrebné ju zrušiť. Tento krok však predpokladá mnoho predchádzajúcich činností: transformáciu podniku na akciovú spoločnosť; zbavovanie podniku väčšiny aktív, ktoré nesúvisia s jeho hlavnou protipovodňovou náplňou (privatizáciu malých elektrární, vodných diel, širokej siete rekreačných zariadení, stavebných a iných servisných prác); dôslednú decentralizáciu vodnej správy; prevod kompetencií na obce alebo súkromné správcovské spoločnosti; v záverečnej fáze i možný prevod vlastníctva vôd do súkromných rúk (vyžaduje však zmenu Ústavy SR). Rozpracovaním týchto krokov sa chceme v budúcnosti podrobnejšie zaoberať i v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika.
Verejné výdavky, ktoré sa ušetria zrušením SVP a zásadnou reformou vodného hospodárstva, sú momentálne z viacerých dôvodov nespočítateľné (najmä z nedostatku informácií od SVP, ako aj absencii podrobnej a komplexnej štúdie reformy). Po ukončení celej transformácie a včlenení dobrovoľnej zložky do systému financovania však možno očakávať úsporu prinajmenšom 1 mld. Sk ročne.
