Pre upresnenie treba povedať, že toto pojednanie sa týka len majiteľov sídliskových („bytových“) psov. Z hľadiska poškodzovania životného prostredia je dosť jednoznačné, že majitelia týchto psov sú vlastníkmi veľmi rozšírenej útočnej zbrane, ktorá často ohrozuje ľudí, pričom jej bezpečné ovládanie si vyžaduje istý stupeň zručnosti. Každý majiteľ psa je zároveň de facto vlastníkom malého priemyselného podniku, ktorý produkuje škodlivé emisie.
V marazme environmentálneho radikalizmu, ktorý infikuje celú západnú civilizáciu, sa ekológovia stali silnou lobistickou skupinou, ktorá dokáže presadiť i veľmi bizarné obmedzenia slobody, založené na fiktívnych tvrdeniach, bez adekvátnych vedeckých dôkazov a postupov (dôsledkom sú napríklad obmedzenia hospodárenia na vtáčích územiach, či zaťažovanie podnikateľov obchodom s emisiami skleníkových plynov). V protiklade s tým, ako ľahkovážne dnes enviromoroni rozdávajú obmedzenia a preventívne princípy, v prípade vlastníctva psov na sídliskách, kde sú argumenty v prospech preventívneho princípu dosť silné, sa udial iba slabý pokus o nápravu: v zákone č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov. V zmysle tohto zákona, ak pes znečistí verejné priestranstvo výkalmi, je ten, kto psa vedie, povinný výkaly bezprostredne odstrániť, pričom je zároveň povinný predchádzať tomu, aby pes spôsoboval škodu na majetku, prírode a životnom prostredí.
Tento zákon je však z viacerých dôvodov neúčinný a nie je možné ho veľmi vylepšiť. Za prvé, venčenie psov sa uskutočňuje veľmi často po tme a/alebo v spoločnosti viacerých majiteľov psov, ktorí si poskytujú vzájomné „sprisahanecké“ alibi, a za druhé, dôsledná kontrola majiteľov psov by bola ekonomicky príliš nákladná. V zložitom probléme vlastníctva psov na sídliskách sa tak ponúkajú iba dve zásadnejšie riešenia:
1. Zakázať vlastníkom bytov chovať psov.
Pes má prirodzenú potrebu pobytu v prírode, jeho fyziologickou potrebou je „používať“ časť výmery pôdy. Preto patrí výhradne do súkromných priestorov, ktoré poskytujú psovi prirodzený priestor a nezainteresovaným ľuďom ochranu pred ich poškodením. Zjednodušene povedané, pes patrí do rodinných domov, nie na sídliská, kde poškodzuje životné prostredie. Napokon, aj v záujme rešpektovania tohto princípu boli a sú budované priemyselné podniky v dostatočnej vzdialenosti za obytnými zónami, tak, aby nepoškodzovali obyvateľov (to, že ich výstavba v meste častokrát „dostihla“, je iný problém). Zákaz chovania psov na sídliskách je síce jednoduchšie riešenie, ale je zrejme v konflikte s niektorými právami i so spravodlivosťou.
2. Odstrániť obecnú pastvinu.
Hlavnou príčinou problému psov na sídliskách je tzv. tragédia obecnej pastviny. Priestory pre výbeh psov sú zväčša obecné, teda nedisponujú základnou podmienkou pre dobré stanovenie pravidiel spoločenskej výmeny a pre lepšie vymáhanie práva, ktorou je súkromné vlastníctvo. Riešením by bolo tieto pozemky predať, alebo ich aspoň poskytnúť do súkromnej správy („outsourcovať“), s viazaným stanovením účelu ich použitia. To by majiteľom psov prinieslo zvýšenie nákladov za služby spojené s užívaním súkromného trávnika (cena by zohľadňovala i jeho údržbu a kontrolu) a tým – pravdepodobne – i presun časti z nich do rodinných domov. Toto riešenie je síce trochu zložitejšie, avšak v konečnom dôsledku trhovo konformnejšie a prirodzenejšie.
Skutočnosť, že vlastníctvo psov zostáva bez povšimnutia radikálnych environmentalistov, potvrdzuje domnienku, že ich záujmy sú orientované predovšetkým na boj s veľkými vlastníkmi kapitálu. Deje sa tak napriek tomu, že vôbec nie je isté, či silné ekonomické skupiny poškodzujú životné prostredie viac, než ľudia chudobní. Ak uvážime, že externality, ktoré spôsobujú „drobní producenti emisií“ (napríklad hygienicky zanedbaný spoluobčan v električke, sused, ktorého novostavba cloní do vašej záhrady, fajčiar na zastávke alebo každý majiteľ auta), sú často rozsiahlejšie a podobne negatívne ako smrad z fabriky, a ak zároveň uznávame za prirodzené, že i veľkí priemyselní producenti emisií tvoria porovnateľne pozitívne externality (napríklad v posilňovaní príjmov obyvateľov celého regiónu), potom sa rozdiely medzi vinou „chudobných“ a „bohatých“ znečisťovateľov výrazne znižujú. Radikálni environmentalisti však toto zjavne nechápu.
Nech je to už akokoľvek, jedno sa zdá byť zjavné: majitelia sídliskových psov sú na tom ako fajčiari. Nie všetci poškodzujú životné prostredie, ale všetci majú dobré podmienky pre takéto konanie. A kvôli tomu musia naše deti ustúpiť psom.
