Ich presvedčenie totiž znamená, že ak si to situácia vyžaduje, vláda má použiť aj limitne nekonečné množstvo peňazí na záchranu jedného ľudského života, bez ohľadu na zákonitý úbytok výdavkov na záchranu iných životov.
Ak ale pripustíme, že je potrebné hľadať aspoň približnú najvyššiu hranicu výdavkov na záchranu jedného ľudského života, a ak uznáme, že každú jednotku peňazí je potrebné investovať tak, aby bolo zachránených čo najviac životov, potom poľahky zistíme, že povinnosť nosenia prilieb pre cyklistov je celkom iracionálnym rozhodnutím vlády.
Vláda v novom zákone o cestnej premávke totiž rozhodla o tom, že dospelý cyklista je pri jazde mimo obce povinný nosiť prilbu. Dieťa ju musí nosiť i v obci.
Nová daň
Čo znamená toto rozhodnutie vlády? Pre tých cyklistov, ktorí pred rozhodnutím vlády nevlastnili prilbu a ani si ju neplánovali kúpiť, predstavuje toto rozhodnutie daň, alebo tiež povinnú platbu, vnútenú vládou. Keďže tento text nemá ambíciu byť vedeckým príspevkom, ale objasnením princípov konania vlády, budem používať len orientačné odhady a zjednodušené prepočty. Predpokladajme, že toto opatrenie vlády sa priamo týka jedného milióna obyvateľov, ktorí doteraz nevlastnili prilbu a budú si ju musieť kúpiť.
Najnižšia cena prilby pre cyklistu sa podľa môjho prieskumu pohybuje na úrovni 10 EUR (300 Sk). To znamená, že vláda prinútila domácnosti vynaložiť minimálne 10 miliónov EUR (300 mil. Sk) na zakúpenie tovaru, ktorý nechcú.
Pre dotknutých obyvateľov je tento výdavok rovnakou stratou, akou by pre nich bolo zdanenie tejto sumy priamo do štátnej pokladnice. Takže si predstavme, že tieto peniaze de facto vybrala vláda a chce s nimi naložiť tak, aby zachránila čo najviac ľudských životov.
Iste, jednou možnosťou je zachrániť ľudské životy spôsobené úrazom cyklistu. Podľa správy TASR, v roku 2007 spôsobili úrazy bicyklistov 83 úmrtí (link, link). Zredukujme tento počet o obete v intravilánoch obcí (kde nie je zavedená povinnosť dospelých nosiť prilbu), na 70 osôb. Uvažujme o tom, že nosenie prilby môže zachrániť polovicu týchto životov (jedna správa uvádza u detí 60% (link), tie sú však oveľa zraniteľnejšie). Náklady na záchranu jedného života tak predstavujú 286 tisíc EUR (8,6 mil. Sk). To znamená, že za 100 mil. Sk vládou vynútených výdavkov domácností bude zachránených 11,7 ľudských životov.
V poriadku. Uvažujme však druhú možnosť, ktorá sa ponúka už zo samotnej správy TASR: vláda rozhodne o povinnosti nosenia prilby nielen mimo, ale i priamo v obci, a nielen pre cyklistov, ale aj pre peších. Budeme skrátka jedna obrovská krajina bandážových hláv. Päť miliónov obyvateľov uskutoční povinný nákup za 50 mil. EUR (1,5 miliardy Sk). V roku 2007 predstavovali úmrtia chodcov a cyklistov spolu 379 mŕtvych.
Keďže prilba je už zakúpená, mohla by sa zároveň zaviesť i povinnosť pre cestujúcich v automobiloch – to je spolu 666 smrteľných úrazov – bez nárazového zvýšenia výdavkov. Ak by prilby zachránili polovicu z nich, potom náklady na záchranu jedného života predstavujú len 150 tisíc EUR (4,5 mil. Sk). To znamená, že za 100 mil. Sk vládou vynútených výdavkov domácností bude zachránených 22,2 ľudských životov, teda takmer dvojnásobne viac!
Priority
Istotne sa raz dočkáme času, že niektorí aktivisti budú požadovať nosenie prilieb i počas svadobného obradu a následných radovánok prvej noci. Ten čas príde, lebo 21. storočie je je érou totalitného preventívneho princípu. Zatiaľ však uvažujme o racionálnej, lepšej tretej možnosti. Vláda môže použiť (cez vynútený nákup) túto sumu na záchranu ľudských životov aj v úplne inom odvetví, než je doprava. Napríklad v zdravotníctve, v školstve, či v polícii.
Každé efektívne zvýšenie investícií do týchto odvetví prináša záchranu ľudských životov, pričom obvykle platí, že každou ďalšou investovanou jednotkou sa znižuje nárast zachránených ľudských životov.
Napríklad, zakúpením každého ďalšieho prístroja na ventiláciu pľúc sa zachráni menší počet ľudí v prepočte na jeden prístroj, avšak uvažujme o situácii, že navyšovanie počtu týchto prístrojov ešte stále prináša významnejší profit ako navyšovanie počtu prilieb na hlavách cyklistov (za jednotkový objem peňazí).
V ekonomickej teórii sa takéto rozhodovanie vlády o výdavkoch na záchranu životov môže porovnávať cez tzv. náklady obetovanej príležitosti (opportunity cost), teda hodnotu hodnotu ušlej (druhej preferovanej) príležitostí, ktorú obetuje pri rozhodovaní sa medzi minimálne dvoma alternatívami. Podobnému porovnávaniu regulácií EPA (Envronmental Protection Agency) sa venoval John Shanahan z Heritage Foundation v článku z roku 1994 (link) a zistil, že mnohé environmentálne regulácie vlády sú celkom neefektívne.
I v našom prípade môžeme preto s vysokou istotou predpokladať, že existuje množstvo rozhodnutí vlády, ktoré by za investovaných 100 mil. Sk (3,3 mil. EUR) zachránili viac ako 12 ľudských životov, teda viac, než rozhodnutím o povinnom nosení prilieb. Napríklad protidrogová prevencia v školách. Zakúpenie dôležitých medicínskych zariadení alebo kvalitnejších liečiv. Zvýšenie rozpočtu polície, modernizácia hasičského záchranného systému alebo vybavenie všetkých železničných prechodov signalizačnou sústavou.
Rent-seeking
Prečo sa teda vláda rozhodla zaťažiť občanov práve povinným nákupom (a nosením) prilieb? Nuž, nevedno. Je zjavné, že na to nemôže mať racionálny argument, tak ako ho nemá ani v prípade už dávno zavedeného povinného nákupu lekárničiek, či (podmienene povinného) nákupu zimných pneumatík, s ktorých cost-benefit analýzou sa vláda pochopiteľne nezaťažuje.
Zdá sa, že vlády sú buď naozaj neuveriteľne hlúpe, alebo veľmi mazané a s predajcami prilieb (lekárničiek, pneumatík atď.) sa už dávno dohodli. Avšak akokoľvek absurdne to znie, každé vedomé rozhodnutie vlády zachrániť za ten istý obnos peňazí menej ľudských životov, než je racionálne možné, je vo svojej podstate vraždou.
/Pozn.: V modeli som zámerne nezohľadnil množstvo nákladov a výnosov, ktoré je potrebné započítať. Napríklad ušetrené prostriedky na liečbu ľudí, ktorí vďaka prilbe nebudú potrebovať náročnú operáciu, na druhej strane riziká spojené so "zakliesnením" prilby pri páde do kríkov.
Osobitnou problematikou sú deti, taktiež nedisponujeme presnými údajmi o počte bicyklov a vlastníkov prilieb pred zavedením opatrenia. Nezapočítané sú tiež náklady na nosenie a skladovanie prilieb, nezapočítateľná je strata osobného pôžitku z jazdy, či morálny postoj k presadzovaniu takejto spoločnosti, v ktorej pôjde babička do kostola v kroji s reflexnou vestou a prilbou na šatke.
Treba taktiež zvažovať dopady takéhoto zvyšovania výdavkov domácností, najmä v čase krízy, ktorá vážne zasahuje do blahobytu ľudí.
Cieľom článku je poukázať na to, že sa zdá byť nado všetku pochybnosť jasné, že toto opatrenie vlády zachráni menej ľudských životov než pri použití TÝCH ISTÝCH PROSTRIEDKOV na iný účel.)
