Tohto roku vyšielv Česku preklad pozoruhodnej knihy Richarda Pipesa Propertyand Freedom , ktorá bezpochyby patrí medzi najdôležitejšiediela svetovej historiografie zaoberajúce sa vývojom podstaty súkromnéhovlastníctva a rizikám, ktoré obmedzovanie vlastníctva prináša.Keďže som mal úmysel venovať sa knihe podrobne, ale vyšli ku nej uždva širšie (a výborné) komentáre od Pavla Kohouta ( link )a Lukáša Krivošíka ( link ),ku knihe len niekoľko poznámok:
1.) Historiografia trpíobrovským nedostatkom prác, ktoré by sa zaoberali vývojomvlastníckych práv. Táto skutočnosť je dosť prekvapujúca, ak dnesvieme, že útok na súkromné vlastníctvo je jedným z prvýchzásahov každého zločinného režimu voči slobodným ľuďom, baniekedy je dokonca jeho predvojom, či samotným ideovým východiskom.Pipesov počin je v tomto smere nedoceniteľný, nakoľkodokumentuje, že súkromné vlastníctvo nikdy v histórii nebolotým, za čo ho považovali mnohí filozofi a neskôr nacistickía komunistickí ideológovia: teda akousi „škodlivounadstavbou“, či „parazitom“ na prirodzenýchľudských právach. Práve naopak – súkromné vlastníctvo jeorganickou súčasťou ľudskej existencie, niečím, čo možno považovať zaneoddeliteľnú súčasť každého ľudského života.
2.) Vývoj vlastníckehopráva v histórii bol nevyhnutným procesom, ktorý prebiehalkomplementárne s vývojom ľudskej slobody (teda tým, čo podľaPierra Teilharda de Chardin nasledovalo po prekonaní „prahureflexie“ – s neustálym smerovaním k noosfére).Napriek tomu sa „čisto vlastnícku“ spoločnosť naprincípoch laissez-faire nepodarilo najmä kvôli náboženskýmpohnútkam nikdy presadiť. Ak však hľadáme historické obdobie,v ktorom sa slobode vlastníctva darilo najlepšie, bude ňouzrejme éra zrodu priemyselnej revolúcie v 18. a 19.storočí, predovšetkým v západnej Európe a v USA,„v krajine stredného stavu“.
3.) Prečo po skončeníobdobia prudkého rastu blahobytu ľudí, ktorý bol spojený práve soslobodou vlastníctva, dochádza v 20. storočí k náhlemuzlomu? Prečo tradične slobodné krajiny, postavené na základochsúkromného vlastníctva, začali odoberať veľkú časť majetku svojichobčanov a prerozdeľovať ho cez svojich úradníkov iným občanom?Pipes postupuje správne, keď najprv demaskuje najdôležitejší ľavicovýargument v prospech silnej „sociálnej“ úlohy štátu.Ten vychádza z faktu, že súkromné vlastníctvo v klasickej„stredno-vrstvovej“ podobe sa v 20. storočí začalomeniť na vlastníctvo združované v bohatých korporátnychspoločenstvách a v rukách tých, ktorých pridaná hodnotanespočívala vo „výrobe tovaru“, ale v obratoch nafinančných trhoch. Súdruhovia totiž páchajú zásadnú chybuargumentácie, ktorá sa dá historicky ľahko zdokumentovať: boli tototiž práve vlády, ktoré iniciovali zrod najväčších (často práveštátnych) korporácií a ktoré podnes monopolizujú trhy svojimiobmedzeniami vlastníctva. Skutočným dôvodom, pre ktorý súkromnévlastníctvo musí už mnoho desaťročí ustupovať zaopatrovateľskémuštátu, je najmä povaha demokracie. Zatiaľ čo v monarchii stálpanovník proti parlamentu tvorenému šľachtou, ktorá sa úzkostlivobránila proti daňovým zámerom vladára, v demokratickomparlamente sa častejšie presadzujú záujmy masy väčšiny chudobnejšíchproti menšine bohatších. Výsledkom je štát, ktorý nepretržiteokliesňuje vlastnícke práva, pričom zároveň (nenápadne) posilňujebohatstvo úzkej privilegovanej skupiny.
4.) Obzvlášťnebezpečnou formou obmedzovania vlastníckych práv sú environmentálneregulácie. Pipes medzi ne počíta najmä zásahy proti vlastníctvunehnuteľností zo strany vlády, zaberanie majetku, znižovanie jehotrhovej hodnoty, či zmenu obsahu vlastníctva nehnuteľnosti (napríkladfederálnym zákonom o mokradiach). Medzi historikmi sa málokedynájde tak fundovaná znalosť ekonómie a práva ako u Pipesa. Nespochybňujetotiž fakt, že užívanie súkromného vlastníctva môže spôsobovaťi negatívne vplyvy na iných ľudí – a teda si žiadanejaký právny výrok proti vlastníctvu – avšak upozorňuje narozsiahle zneužívanie tejto kompetencie vlády v neprospechsúkromného vlastníctva. Environmentálna politika v jejsúčasnej podobe tak namiesto efektívneho rozdelenia práv priviedlaspoločnosť do stavu, v ktorom vláda kŕmi svoju kohortuúradníkov, vykonávajúcich „dohľad“ nad „zlými“vlastníkmi.
Západná civilizácia nazačiatku 21. storočia čelí opäť silnejúcim útokom na podstatu ľudskejprirodzenosti, ktorá je nevyhnutne spojená s právom navlastnenie a zveľaďovanie majetku. Vlastník pozemku, fabriky čifinančnej hotovosti dnes síce má priznaný právny nárok na svojevlastníctvo, jeho obsah sa však vytráca pod rúškom ochrany verejnéhozáujmu. Environmentálne regulácie dostávajú vlastníka do pozícievazala voči panovníkovi v miere, ktorá nemá v tradíciizápadnej civilizácie podobu (samozrejme, s vnímaním historickéhovývoja, v ktorom vlastníctvo prináležalo najprv iba niektorýmtriedam a jeho záruky boli často skôr zvykového charakteru).Oveľa viac pripomínajú zvyklosti feudálneho Ruska, ktoré ho doviedlik deštrukcii, chudobe a hlbokej zaostalosti.
Otázne je, či si tútozakrádajúcu sa totalitu dokážeme aspoň občas uvedomiť. Napríklad priďalšom rozširovaní acquiscommunautaire, či pri sledovaní výčinov súčasnej slovenskej vlády.
