Ani prvá, ani posledná
Mimochodom, toto nie je prvá a určite nie posledná investičná pohroma na Východoslovenskej nížine (VSN). V 60. rokoch minulého storočia rozbehli aparátnici na VSN grandiózny projekt odvodňovania poľnohospodárskych pôd, súc presvedčení, že poľnohospodárstvo bude zamestnávať ľudí i za cenu výroby predražených potravín. Než ich v tom zápale zastavila nežná revolúcia (a následné zistenie, že o tieto vládou vnútené stavby nie je takmer žiaden záujem, takže dnes sú zväčša rozbité a rozkradnuté do poslednej skrutky), stihli rozryť potrubím takmer celú rozlohu nížiny.
Na nové miliardy korún utopených nákladov už dozaista myslia aj terajší budovatelia svetlých zajtrajškov, ktorí snívajú o ďalších megalomanských vládnych projektoch typu širokorozchodnej železnice z východného Slovenska (link). Na svoje si prídu i firmy, ktoré s riadnou dávkou obcovania so štátom napokon dozaista získajú vládnu podporu k projektom, akým je Trebišovská uhoľná elektráreň (link, link).
Prípadová štúdia
Vráťme sa však k novému vodovodu a kanalizácii na Východoslovenskej nížine. Voda zo studní, ktorá má vysoký obsah dusičnanov, je zdraviu škodlivejšia ako tá z verejného vodovodu. Ľudia, ktorí sa dnes nechcú napojiť na verejný vodovod (link), však nie sú hlúpi a zdá sa, že netrpia ani samovražednými sklonmi. Práve naopak: dôsledne totiž započítavajú náklady na pripojenie sa k vodovodu (prvé náporové a potom trvalé) a porovnávajú to s inými úžitkami, o ktoré investovaním týchto prostriedkov prídu. Ak ľudia zainvestujú do prechodu od studňovej vody k vodovodnej, zvýši sa im síce kvalita života, avšak existuje mnoho iných výdavkov, ktoré zjavne preferujú skôr, pretože z nich vidia vyšší úžitok. Napríklad si nakúpia potraviny. Myslím, že dokonca môžeme predpokladať, že v tomto sa preferencie ľudí až tak veľmi nelíšia. Ľudia sa však líšia v príjmoch. V prípade chudobných obyvateľov východného Slovenska sa investovanie do kvalitnejšej vody dostáva v preferenciách mimo „výdavkového koláča“.
Poučenie?
Jedno sa však majstrom absurdností musí uznať: nový vodovod (link) je naozaj pekným príspevkom k potemkinovskému rázu východného Slovenska. Tvorcovia dotačných mechanizmov sa pustili do hazardnej hry s výsledkom, ktorý sa dal očakávať. Vodárenstvo je nesmierne zložitý trh, ktorý je pascou aj pre oveľa zdatnejších tvorcov práva, než sú prvoplánoví socialisti z hornej dolnej. Primitívny dotačný zásah síce vytvoril ponuku, ale neovplyvnil dopyt verejnosti po pitnej vode. Vyťaženosť vodární je veľmi nízka a s ňou rastú i výdavky napojených užívateľov na odber vody.
O chudobe a environmentálnej politike
Každá environmentálna regulácia vychádza z výroku vlády, ktorý niekomu zvýši náklady. Na nový pomník socializmu na východe sme už prispeli zo svojich daní, ale ak chce vláda, aby bola vodáreň viac využitá, musí ponuku jej služieb verejnosti vnútiť podobne ako v prípade prilieb pre cyklistov (link), teda povinným nákupom. Alebo môže použiť ďalšiu obrovskú dotáciu, tentoraz priamo pre obyvateľov východného Slovenska.
Obe riešenia sú od základu choré, pretože kvalitu života ľudí na východnom Slovensku nijak dramaticky nezvýšia, ale práve naopak: spomalia prirodzené trhové impulzy pre rast regiónu. Po ďalšom vládnom pustošení totiž môže nastať situácia, že juhovýchodné Slovensko bude posiate domčekmi s plnou napojenosťou na vodovod a kanalizáciu, ale nikto v nich nebude bývať, pretože si to nebude môcť finančne dovoliť.
Každá vláda by mala vedieť, že environmentálne regulácie nemôžu predbiehať kúpyschopnosť obyvateľstva. Vlády sú však v tomto naozaj nepoučiteľné.
Takže vodovod stojí, stojí, stojí a vláda blbne, blbne a blbne.
