V našom detstve vystupujú postavy a obrazy, ktoré ovplyvňujú náš život. Po rokoch sa zdá, že už nie je ľahké zistiť, ktorá postava a ktorý obraz nesie akú hodnotu, pretože v obci žijú ľudia, ktorí tvoria obec a obec tvorí ich. V niečom je však náš rozum nekompromisne presný: skladá si obrazy v čase, pozoruje zmeny a tieto zmeny samovoľne vyhodnocuje.
Tak sa nám stáva, že chodíme do školy ulicami a nemôžeme si nevšimnúť, že hoci absolvujeme stále tú istú trasu, tá cesta vedie zrazu úplne iným mestom.
Tam, kde kedysi stálo dedinské kino (vedľa ktorého fúzatá pani predávala lángoše, a keď nám do dvoch korún chýbalo dvadsať halierov, spravila nám lángoš za korunu osemdesiat), tam dnes stojí poschodový dom služieb, v ktorom nás neobslúžia ani lángošom, ani štyrmi tankistami, psom a pruhovanou plavbou.
Tam, kde bola krčma, je zrazu štrková jama s raketou a namiesto kostola je hranatý obchodný dom. Tam u tety, kde sme sa cestou zo školy schovávali pred dažďom, v tom rade domov na hlavnej ulici, nacvakaných vedľa seba, s humnami až po potok, tak tam dnes nie je vôbec nič, ani domy, ani humná, ani potok; iba tráva a pár roztrúsených farebných ozrút, panelákov, ktoré sú vyššie než kostol.
Z cintorína je sídlisko v cintoríne a pekná dedina je škaredé mesto.
Naše poznanie sa podobá poznaniu Klimáčkových hrdinov, ktorí sa stretávajú s rodákmi tvorenými týmto mestom a toto mesto tvoriacimi. Ľuďmi trochu ľahostajnými i podivnými zo života v orbitálnych uliciach, ktoré sú ich bývalou dedinou, ale stále ľuďmi ako my, obyvateľmi nášho mesta.
Generáciu „JU“ zachytili zmeny v nesprávnom čase a preto nemôžeme byť prekvapení, že Igor a Maroš majú iné záujmy, než zvestovať nám ich poznatky o tom, že ľudia, ktorých mesto blahorečí za zničenie geniusa loci tohto mesta, nie sú hodní vďačnosti.
Napokon, ani v našom veľkom svete veľkých dejín sme za osemnásť rokov nenašli guráž nakopať do zadku tých, čo zničili milióny malých ľudských príbehov, vrátane osudov Marošovej a Igorovej generácie. Nenašli sme ani odvahu o ich „zásluhách“ aspoň otvorene hovoriť.
Za každým zničeným domom, za každou jamou a za každým zohyzdením tváre mesta môžeme nájsť konkrétne mená tých, ktorí z našich obcí spravili námestia kozmonautov.
A hoci sa Igorovi a Marošovi nechce po tom pátrať, ich osudy sú prinajmenšom svedectvom toho, že ten zločin sa naozaj stal.
Ak už ničomu inému, tak aspoň existencii generácie „JU“ treba naozaj veriť.
■
/Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov, L.C.A., 2007/
/Autor poznámky pochádza z rovnakého mesta ako autor románu/
