Nielen na sociálnych sieťach sa nestále šíri množstvo mýtov a bludov o živote v socializme, ktoré chcem konfrontovať so skutočnosťou. Niektoré sa pokúsim odkryť. Po častiach o hrubom domácom produkte, kúpyschopnosti obyvateľstva, ovzduší, nekvalitných potravinách, poľnohospodárstve a veku dožitia je tu zopár faktov o emigrácii.
Ako sa cestovalo?
Obyvatelia Západu sa do socialistického raja nehrnuli. Z Československa pritom emigrovali stotisíce obyvateľov.
Komunisti hneď po nástupe k moci urobili obmedzenia pre pohyb občanov do iných krajín.
V roku 1948 komunistická moc v Československu uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz.
„Do roku 1953 nebolo možné cestovať do zahraničia, dokonca ani do komunistických krajín. Organizované zájazdy do komunistických krajín boli povolené až v roku 1956,“ píšu autori Radovan Potočár, Peter Gonda, Peter Krištofóry, Jakub Šimek a Zuzana Žúžiová v publikácii Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika "Socializmus: realita namiesto mýtov".
Publikácia sa venuje obdobiu totalitného socializmu podrobne a voľne dostupnú ju nájdete tu.
Do roku 1965 platil zákon o cestovných dokladoch, ktorý ustanovoval, že na vydanie cestovného pasu nemá občan právny nárok. Do zahraničia sa dostal len vtedy, ak bola k pasu pre jednotlivú cestu vydaná výjazdná doložka.
Občan tiež potreboval získať tzv. devízový prísľub, lebo československá mena bola slabá a devíz bolo málo.
„Proces vybavovania cestovnej doložky bol veľmi zložitý, trval niekoľko týždňov a nastavený tak, že mohol kedykoľvek zabrániť vycestovať „nepohodlným“ ľuďom za hranice, aj keď mali platný pas,“ píšu autori.
Každý občan – okrem poslancov a funkcionárov KSČ a osôb starších ako 60 rokov – bol po podaní žiadosti o doložku preverovaný a lustrovaný.
Od roku 1970 bolo možné vycestovať bez cestovnej doložky už len do niektorých krajín socialistického tábora, a to do Bulharska, Maďarska, Mongolska, NDR, Poľska, Rumunska a Sovietskeho zväzu. Výjazdné doložky boli zrušené až v decembri 1989.
Železná opona
Začiatkom roka 1949 sa začal na hranici s vtedajšími okupačnými zónami Nemecka a Rakúska tvoriť systém ťažko prekonateľných prekážok a železná opona sa definitívne spustila.
V roku 1951 komunisti schválili zákon o ochrane štátnych hraníc. Začína vetou, ktorá dnes vyvoláva skôr úsmev na tvári, no patrila k vtedajšiemu zvrátenému slovníku: „Na zabezpečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru. Ochrana štátnych hraníc je preto povinnosťou každého občana.“
Ostatný drôt, nášľapné míny a ozbrojené stráže na hraniciach komunistický režim ľuďom v Československu odôvodňoval tým, že ich musí chrániť pred západnými imperialistami.
V skutočnosti však režim prísne strážil hranice preto, lebo ľudia z „tábora a mieru“ húfne utekali na Západ. Život v neslobodnom, totalitnom a ekonomicky zaostávajúcom štáte bez vyhliadok na zlepšenie bol pre mnohých neznesiteľný.
_____________________________________
Prečítajte si tiež:
_____________________________________
Fakty
Zhrniem niekoľko čísel.
„Režim sa snažil zabrániť útekom aj za cenu usmrtenia svojich občanov streľbou vojakov Pohraničnej stráže, elektrickými zátarasami, nášľapnými mínami alebo špeciálne vycvičenými psami. Počas obdobia komunistického režimu bolo takto zavraždených na celej československej časti železnej opony do 500 ľudí rôznych národností,“ uvádza Ústav pamäti národa.
Údaje o presnom počte zavraždených pri pokuse o prekročenie hraníc sa z jednotlivých zdrojov mierne líšia. Digitálny projekt Čas-opis 1989, ktorý pri 30. výročí Novembra ´89 realizovala Slovenská Národná Galéria, uvádza 450 zdokumentovaných zabitých civilistov pri pokuse o prekročenie hraníc.
Zdokumentovaných je tiež 654 úmrtí pohraničnej stráže pri výkone služby. Najčastejším dôvodom boli „nehody“ a samovraždy.
Za pokus o „opustenie republiky” bolo na Slovensku súdmi odsúdených 13 000 ľudí.
Čísla o celkovej emigrácií z komunistickej ČSSR boli neprístupným údajom. Odhaduje sa, že za obdobie rokov 1948-1989 emigrovalo len zo samotného Slovenska 126 000 až 136 000 obyvateľov.
Mnohí museli, naopak, opustiť domovy nedobrovoľne. Skeny kartotečných lístkov s údajmi odvlečených do sovietskych pracovných táborov ukazujú, že v gulagoch skončilo v rokoch 1939 až 1956 okolo 39 000 československých občanov.
Utekali aj v zahraničí
Z boľševických zločineckých režimov utekali ľudia celé desaťročia. Nemci z východného bloku od augusta 1961, kedy sa začal stavať Berlínsky múr, aj takto: rýchlym útekom, skokom z okna, neskôr v kufri auta, po oceľovom kábli ponad múr, či vykopaným tunelom.
Desaťročia humpľovania krajiny zanechávajú v zjednotenom Nemecku svoju stopu podnes: po zjednotení krajiny sa takmer štvrtina pôvodného obyvateľstva východného Nemecka presťahovala do západnej časti krajiny.
Celkovo odišlo podľa denníka Zeit až 3,68 milióna ľudí. Najviac z nich prijal Hamburg: až 190 000 ľudí z východu.
Radovan Kazda
Autor je poslanec NR SR za SaS
Spolupráca na podkladoch: Radovan Potočár
