Nielen na sociálnych sieťach sa nestále šíri množstvo mýtov a bludov o živote v socializme, ktoré chcem konfrontovať so skutočnosťou. Niektoré sa pokúsim odkryť. Po častiach o ekonomickom zaostávaní ČSSR a strate kúpyschopnosti obyvateľstva je tu zopár faktov o znečistenom ovzduší.
Faktom je, že čistejší vzduch sme za komunistov nedýchali. Kvalita ovzdušia sa po Novembri 89 zlepšila a zároveň ubúda aj počet úmrtí spojených s jeho znečistením.
Ovzdušie je najzraniteľnejšie
Treba povedať, že zlá kvalita ovzdušia trápi aj v súčasnosti niektoré lokality, najmä tie, kde domácnosti naďalej vykurujú tuhými palivami a v kotlinách tam dochádza k inverziám. Osobitným problémom sú oblasti v okolí kľúčových dopravných tepien, pokiaľ prechádzajú intravilánom a spôsobujú znečistenie väčšími časticami.
Ovzdušie je najrýchlejšie zraniteľnejšou zložkou životného prostredia, no zároveň má najrýchlejšiu aj samočistiacu schopnosť. Dlhodobé znečistenie ovzdušia však spôsobuje trvalé následky na zdraví.
Na rozdiel od súčasnosti, žiaľ, nemáme podrobné a komplexne sledované dáta o kvalite ovzdušia spred roku 1989.
Komunistický režim, podobne ako všetky totalitné režimy vo svete, problémy ututlával. Týka sa to aj oblasti životného prostredia.
Extrémnym a zároveň výstižným príkladom je havária v Černobyle, ktorú sa socialistické režimy spočiatku snažili pred svojimi občanmi utajiť.
Zostaňme však pri Slovensku.
Ovzdušie sa zlepšuje
Určitý obrázok o stave ovzdušia za socializmu poskytujú údaje z obdobia bezprostredne po novembri 1989 a z ďalšieho obdobia.
Podrobnejšie sa im venujem spolu s Radovanom Potočárom v kapitole o životnom prostredí v štúdii "Socializmus: realita namiesto mýtov" (prečítať si ju môžete tu). Publikáciu tento rok vydal Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.
Fakty, čísla
Zhrniem aspoň niekoľko údajov:
Znečistenie ovzdušia v Československu a iných štátoch dovtedajšieho východného bloku bolo v roku 1990 podstatne vyššie ako v demokratických krajinách Západu.
Dokazuje to napríklad porovnanie koncentrácií tuhých častíc PM2,5 (častíc s priemerom do 2,5 µm). Koncentrácia týchto nebezpečných častíc bola v roku 1990 v Poľsku, Maďarsku i Československu približne dvojnásobná oproti úrovni v Nemecku či Rakúsku.
Koncentrácie PM2,5 u nás od roku 1990 významne klesli, pričom zníženie bolo najvýraznejšie do roku 2000. Uvádzajú to aj správy o stave životného prostredia, ktoré každoročne vydáva Slovenská agentúra životného prostredia. Podľa nich navyše od roku 1990 plynulo klesajú emisie väčšiny znečisťujúcich látok (odporúčam pozrieť zhrnutia z ostatnej správy z roku 2018).
Vďaka lepšej kvalite ovzdušia od roku 1990 významne klesla aj úmrtnosť spojená so znečistením ovzdušia tuhými časticami. Kým v roku 1990 u nás zomrelo pre toto znečistenie 110 ľudí na 100 000 obyvateľov, v roku 2016 to bola necelá polovica (46).
V susednom Rakúsku bola úmrtnosť spojená so znečistením ovzdušia zhruba na našej súčasnej úrovni už v roku 1990 (44 úmrtí na 100 000 obyv.)
Aj keď z obdobia rokov 1948-1989 nemáme k dispozícii kompletný časový rad o znečistení ovzdušia, jeho zlý stav dokumentuje niekoľko skutočností.
Bratislava/nahlas
Jedna z najvýznamnejších protirežimových aktivít občanov na sklonku komunistického režimu sa týkala aj znečistenia ovzdušia. V roku 1987 vydali slovenskí ochranári publikáciu Bratislava/nahlas, ktorá hodnotila stav životného prostredia v Bratislave.
Publikácia je navýsosť odborná. Vecne popisovala stav životného prostredia a iných oblastí v Bratislave taký, aký bol. Nečudo, že tým komunistov poriadne dráždila.
Poukázali na to, že v Bratislave dochádza k nepretržitému prekračovaniu povolených limitov znečistenia v prípade mnohých škodlivých látok.
„Náhodilé meranie preukázalo v okolí bratislavskej rafinérie v 52 % vzoriek prekročenie najvyššej povolenej koncentrácie sírovodíku,“ písali.
Reakcia režimu? Prenasledovanie autorov.
Teplická demonštrácia
Ovzdušie bolo dôvodom aj pre najväčší verejný protest občanov proti znečistenému životnému prostrediu v Československu. Bolo to len pár dní pred vypuknutím „zamatovej revolúcie“ v českých Tepliciach v roku 1989.
Z demonštrácií v Tepliciach sa zachovali aj unikátne video záznamy ŠtB.
Príklady „z praxe“
Podľa parametrov, ktoré boli systematicky sledované aj za komunistov, ako napríklad podľa koncentrácie oxidov siričitého, oxidov dusíka či spomínaných tuhých častíc, bolo Československo v emisiách na obyvateľa na jednotku plochy územia dokonca dlhodobo na jednom z prvých miest na svete.
Eva Kružíková v publikácii Komunistické právo v Československu (PDF: https://bit.ly/359tJ2s) píše: „Koncom 80. rokov minulého storočia patrilo Československo k štátom s najviac narušeným životným prostredím a prírodnými zdrojmi na svete. ... Podľa systematicky sledovaných parametrov (SO2, Nox, pevné častice) sme boli v emisiách na obyvateľa na jednotku plochy územia vždy na jednom z prvých miest na svete. Na rozdiel od veľkej väčšiny priemyselne vyspelých krajín sa nedarilo v Československu emisie znižovať“.
Kružíková poukazuje tiež na to, že právo životného prostredia síce v ČSSR existovalo a normy boli pomerne prísne, problém však bol v tom, že ich nikto nevymáhal.
_____________________________________
Prečítajte si tiež:
_____________________________________
Ako posledný kúsok do mozaiky ponúkam úryvok z článku A. Havlíkovej v časopise Mototechna v roku 1990. Text sa odvoláva na dovtedy utajovanú správu Výskumného ústavu dopravného z roku 1971, ktorá zhrnula stav znečistenia oxidom uhoľnatým na dopravne frekventovaných uliciach Prahy a (čo je ešte dôležitejšie) reakciu režimu:
„Za posledných deväť rokov sa ovzdušie v Prahe nesmierne zhoršilo. Ak porovnáme namerané hodnoty s maximálnymi prípustnými hodnotami danými smernicami ministerstva zdravotníctva, dôjdeme k otrasným záverom. Správu o výsledkoch výskumnej úlohy, ktorej riešitelia navrhli aj určité opatrenia, vtedy prejednával Český výbor pre bezpečnosť cestnej premávky. Konkrétne návrhy riešiteľov prevzal do svojho uznesenia. Nedočkali sa realizácie. Výsledky výskumu sa naopak utajovali, aby neprenikli na verejnosť.“
Prečo to tak bolo?
Primárny dôvod, prečo komunistická moc nevymáhala dodržiavanie ekologických noriem, spočíval v tom, že Československo bolo koncom 80. rokov už technologicky zaostalé. Socialistické krajiny nevedeli vyrobiť špičkové technológie a na zakúpenie zahraničných nemali dosť devíz.
Jiří Kurfürst vo svojom odbornom článku na začiatku roku 1990 poukázal práve na dôležitosť moderných investícií do životného prostredia: odsírovania spalín, inštalovanie kotlov s fluidným spaľovaním, splyňovanie uhlia.
Socializmus nefunguje
Ekonomický socializmus v najtvrdšej direktívnej forme spôsobil, že obyvatelia krajiny východného bloku trpeli okrem neslobody prejavu, pohybu, či podnikania aj nedostatkom kvalitných tovarov a služieb, horším životným prostredím, technologickým zaostávaním, spomalením rastu HDP, väčšou chudobou, nefungujúcim zdravotníctvom a stratou rokov dožitia – teda všetkým tým, čo fungovalo v slobodnom Západe.
Preto je dôležité nezabúdať na to, že socializmus škodí.
Radovan Kazda
Autor je poslanec NR SR za SaS
Spolupráca na podkladoch: Radovan Potočár
