Zdá, sa že nie som prvý, kto si to všimol: Lukáš Krivošík sa „v reakcii na reakciu“ Eduarda Chmelára snaží poukázať na fakt, že ľavicoví publicisti dáko príliš často pozabúdajú na základné pravidlá argumentácie, teda naštudovanie si zdrojov, správne citovanie a venovanie sa kritike toho, čo bolo naozaj povedané. Skrátka, hypotéza znie, že si veľmi radi vymýšľajú údajne „pravicové“ tvrdenia, a potom na ne pália jedovaté sliny – bez ohľadu na to, že ten terč je len produktom ich fantázie, ktorý si museli vymyslieť, pretože reálne neexistuje. Pokúsim sa i ja túto hypotézu posilniť o argumenty.
Keďže som sa (podobne ako aj Lukáš Krivošík) stal viackrát terčom komentárov autorov ľavicového portálu JeToTak.sk, uvediem zopár príkladov toho, ako aj ten najzákladnejší prvok tvorby alebo spochybňovania hypotéz – totiž znalosť hypotéz súpera a citovanie jeho zdrojov – v práci jeho autorov absentuje. Kladiem si otázku, či by takéto výroky obstáli aspoň v jednoduchom oponentskom konaní. Všetky výroky sa týkajú koncepcie princípov v ochrane životného prostredia, v ktorých autori JeToTak.sk spochybňujú „konzervatívne“ a „klasicky-liberálne“ postuláty. Takto objasňované koncepcie sú však len čistým výmyslom autorov, nie sú podložené a nie sú východiskovou pozíciou kritizovaných prúdov. Dovolím si to tvrdiť z pozície toho, ktorý štúdiu týchto prúdov a publikačnej interpretácii týchto ideí venuje nemalý čas.
Takže:
1.) Šéfredaktor portálu JeToTak Michal Havran ml. v článku Pravicový ekorevizionizmus na vlne konšpirácií „cituje“ vraj moje výroky, že „99 percent vedeckých inštitútov správami o globálnom otepľovaní šíri novú urbánnu legendu“ a „Nejaké štúdie (spochybňujúce hypotézu o zmene klímy) sú, ale „nikto ich nechce uverejňovať.“ Havran ďalej tvrdí, že „Konzervativizmus má pocit, že... ...oceán si to vyrieši, rieky si to vyriešia, hlavne však nech nezasahuje človek.“
Komentár:
Ani jedno z citovaných tvrdení sa nezakladá na pravde, čo je možné overiť si záznamom z diskusie, ktorý uskutočnila televízia InfoNet.tv. K Havranovej téze o „pocite“ konzervatívcov konštatujem, že pri mojom vedomí a znalostiach „pravicových“ či „konzervatívnych“ principiálnych východísk ochrany životného prostredia nepoznám ani jedno, ktoré by sa takémuto tvrdeniu aspoň vzdialene približovalo. Nikto totiž netvrdí, že trh rieši všetky požiadavky, ktoré človek na dobre fungujúcu spoločnosť kladie. Odkiaľ to Havran získal? Nevedno. Havran necituje, Havran fabuluje.
2.) Silvia Ruppeldtová v článku Konzervatívci pozor, potkany útočia naznačuje, že konzervatívci vraj nesúhlasia tým, že „ochrana životného prostredia by mala byť predovšetkým otázkou uvedomenia si skutočnosti, že človek je súčasťou prírody a ak ju nebude rešpektovať, doplatí na to predovšetkým on, a nie príroda.“ To však nie je nič proti jej ďalšiemu tvrdeniu, podľa ktorého konzervatívci vraj za „nástroj budovania pozitívneho vzťahu k prírode považujú systém, ktorý najprv vyrúbe všetky stromy, speňaží ich a potom si začne vážiť tých pár, ktoré ostanú“.
Komentár:
To, s čím podľa Ruppeldtovej konzervatívci nesúhlasia, je práve naopak ich najrozšírenejším cieľom v dosiahnutí lepšieho životného prostredia, ktorému podriaďujú ďalšie skúmanie spôsobov, akými ho dosiahnuť. Čo sa týka vyrúbaných stromov, je to ďalšia absurdná konštrukcia: skúmanie trhu (v Ruppeldtovej terminológii „systému“) totiž privádza ekonómov k úplne opačnému zisteniu, než fabuluje autorka; totiž k tomu, že v podmienkach dobre identifikovaných vlastníckych práv a dobrej vymáhateľnosti práva trh „vyrúbe“ oveľa menej stromov, než v podmienkach rôznych skorumpovaných štátnych a štátom regulovaných lesov. Zdá sa, že Ruppeldtová nevie o argumentačných východiskách zástancov trhových princípov v ochrane ŽP vôbec nič a ešte sa tým aj chváli.
3.) Jarmila Mikušová hlása v otázke postoja konzervatívcov k trhu príznačne podobné nezmysly ako jej kolegovia z portálu: v článku Kedy budeme platiť za kyslík? rozvíja na margo zistení Juliana L. Simona odvážnu tézu, že konzervatívci sú „utopisti dokonalého trhu“. V článku Ako zbaliť mladého pravičiara zase tvrdí, že „konzervatívne kruhy nedokážu predvídať neželané následky svojich dokonalých teórii o totálnej slobode trhu, môžu vzývať ideál tradičnej rodiny hoci aj s frekvenciou muezína, svet, ktorý modelujú, bude zatratený.“ V dnešnom článku Zaslúžia si hriešni ľudia sociálny štát? zase zosmiešňuje moje tvrdenie, že „základným predpokladom vedeckého skúmania konania ľudí je to, že pozoruje konanie hriešnych ľudí, ľudí s emóciami a nedostatkami“.
Komentár:
K podstate Mikušovej predstavy o „konzervatívnom“ (či "pravicovom") prístupe k ochrane životného prostredia odporúčam prečítať i diskusie k článkom. Jarmila Mikušová naozaj neochvejne verí, že pravičiari odmietajú akékoľvek úlohy vlády v ochrane ŽP, že pravičiari veria v dosiahnutie dokonalého trhu a podobne. Ako na to mohla prísť? Stačí predsa malá úvaha na to, aby zistila, že nikto, kto uznáva základnú funkciu vlády v ochrane života a majetku občanov a v stanovovaní, presadzovaní a vymáhaní práva, nemôže súčasne odmietať účasť vlády v ochrane ŽP – to je totiž tá istá „nádoba“. A čo sa týka definície cieľov "praxeológie" (o ktorej bol kontext), z jej podstaty vyplýva práve skúmanie konania ľudí, teda nie dokonalých strojov, ale konkrétne jednanie konkrétnych („hriešnych“) ľudí s ich preferenciami. Neznalosť faktov neospravedlňuje, Jarmila, a neznalosť základných metodických východísk jednej z vied, ktorá najintenzívnejšie skúma jednanie vlád (t.j. ekonómie), je na publicistku Vášho potenciálu veľmi zarážajúce.
Čítanie článkov na portáli JeToTak posilňuje moje podozrenie z toho, že nič také ako konzistentná ľavica vlastne neexistuje. Publicisti JeToTak totiž až príliš často nahrádzajú prácu s dátami žvatľaním o neprijateľných tézach pravice, ktoré si paranoidne vymyslia. JeToTak.sk je silným argumentom pre tézu, že pravda – ako vylučuje už samotná metóda jej hľadania – sa vľavo nachádzať nemôže.
