„V porovnaní s okolím je Kuba progresívna a pokojná krajina.“, píše Juraj Mesík pre Changenet, a pokračuje: „Z pohľadu mnohých zdravotných a vzdelanostných indikátorov sú na celej západnej pologuli tri vyspelé krajiny – Kanada, USA a – Kuba. Paradoxne kojenecká úmrtnosť, ktorá je považovaná za jeden z najsilnejších indikátorov úrovne zdravotného systému, je na Kube nižšia ako v USA...“
Ak Juraj Mesík považuje medzi svoje základné hodnoty (na svojej internetovej stránke) to, „aby mladí ľudia z nášho kraja mohli ísť bez obáv kamkoľvek do sveta“, asi by si mal ťažko vybrať za objekt pochvaly Kubu, ktorej občania sa do sveta dostanú len s obavami, pod dohľadom tajnej polície, alebo s rizikom zatknutia pri úteku cez more. Ak Mesík považuje za svoju hodnotu „poctivú súťaž, aby tí najlepší potiahli so sebou dopredu celý región a nie aby ho tí skorumpovaní držali v šedi priemeru a biedy“, asi by si ťažko vybral za vzor Kubu, ktorá má extrémne vysoký podiel štátneho vlastníctva a extrémne nízku možnosť kontroly vládnej korupcie zo strany verejnosti.
Juraj Mesík akoby nepoznal historické skúsenosti o tom, že vlády totalitných krajín dokážu svojimi mechanizmami znárodňovania, vyvlastňovania, vykrádania súkromných fondov či súkromných účtov (tzv. „menovej reformy“) dosiahnuť dostatočný príjem prostriedkov do rozpočtu na to, aby zabezpečili zamestnanie, základné vzdelanie i zdravotnú starostlivosť všetkým; teda i tým, ktorí o to nestoja. Akoby nevedel, že slobodné krajiny ponechávajú občanom i právo nepracovať a oveľa väčšiu slobodu nakladania so svojimi schopnosťami, ktorá sa zákonite prejavuje tým, že vznikajú prirodzené sociálne rozdiely. Ako by nemal ani tušenia, že podstata zaostávania krajín Latinskej Ameriky spočíva v mnohých prirodzených príčinách (charakter klímy, či kultúrno-civilizačné návyky obyvateľstva), ale má svoje významné príčiny i v megalomanskej, nespútanej korupcii a klientelizme vlády cez políciu, vojsko a všetky ostatné zložky vlády disponujúcej štátnym vlastníctvom a mocou.
Pri čítaní Mesíka sa zdá, že deficit týchto elementárnych poznatkov a základov práce s dátami mu neprekáža obhajovať najvyššieho predstaviteľa totalitného režimu a neprekáža mu ani fakt, že Fidel Castro cielene likviduje zárodky všetkého, o čo sa snaží on sám i organizácia, v ktorej pôsobí ako konzultant.
Jediným zrozumiteľným vysvetlením dôvodov pre napísanie článku v taktomto podaní a v takýchto súvislostiach sa tak zdá byť len plytká nenávisť voči tým hodnotám slobodnej spoločnosti, ktoré predstavujú USA.
Nuž, ja byť šéfom Svetovej banky zodpovedným za angažovanie konzultantov... ale nie som.
■
