Kúpiť bez korupcie je nemožné
Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že koncertné priestory PKO sú veľmi príjemným, tradičným a často využívaným priestorom pre koncerty a iné kultúrne podujatia. Nesúhlasím však s tvrdením, že sú ktovieakým pamiatkovým skvostom (napokon, PKO má len pár desiatok rokov a budovy boli navrhnuté ako veľtržné haly (link)). Rozhodne však nepatrím k tým, ktorí sa nazdávajú, že pre záchranu PKO v jeho pôvodnej podobe je potrebné vynaložiť maximálne finančné úsilie, i za cenu ťažkej rany pre rozpočet mesta, ako i za cenu, že mesto obetuje zvýšené príjmy z podnikania v nových priestoroch, ktoré tam mohli vyrásť (a tie by boli možno i podstatne vyššie), ale aj za cenu, že mnoho peňazí daňových poplatníkov sa opäť „ujde“ do vrecka tým, ktorí spätnú kúpu odsúhlasia.
Ak dovedieme situáciu ad absurdum, developeri môžu byť z počínania občianskych aktivistov veľmi potešení, pretože práve títo udatní občania vytvárajú tlak na to, aby k spätnému odkúpeniu došlo.
Prvý „nástrel“ ceny za predaj pozemkov mestu je zo strany majiteľa pochopiteľne premrštený, tak, aby neskôr mohlo dôjsť k príjemnému politickému riešeniu: mesto sa ohradí „tlakom verejnosti“ a odkúpi pozemky naspäť. Za cenu, ktorú sa počestným zástupcom mesta „podarí“ znížiť na oveľa nižšiu sumu než bola pôvodne navrhnutá.
I tá však tak zabezpečí parádny zisk pre developera. Napokon, ktorému investorovi by dnes nepadlo zadobre zbaviť sa rizika investovania do realitného trhu, keď na vedľajšej parcele už J&T stráca a odpredaj pozemkov za predkrízové ceny je oproti tomu čistá tutovka – nech to teda „zatiahne“ mesto.
Časť profitu z transakcie si rozdelí súčasný majiteľ pozemku s tými, ktorí tú nevýhodnú, ale aktivistami podporovanú kúpu na samospráve „zariadia“. Občianski aktivisti síce budú opäť protestovať, ale pozdě bycha honit, keď celá transakcia prebehla vďaka ich prvotnému impulzu.
V tomto prípade totiž nepôjde o nič nelegálne, pretože určenie vhodnej ceny za kúpu pozemku v prípade, ak je kupcom verejná inštitúcia a v podmienkach bez konkurenčnej súťaže, je celkom nemožné. Snáď len občianski aktivisti žijú v ilúzii, že cena za spätné odkúpenie pozemku v jej pôvodnej výške bude naozaj „spravodlivá“, alebo „trhová“ (v zmysle ceny, ktorá vznikne v korektnej súťaži).
Trt a dva orechy, priatelia, nič také neexistuje. Ak niekto povie, že vhodná cena by mala byť desaťkrát vyššia, bude k pravde rovnako blízko ako keď bude tvrdiť, že by mala byť presne toľkokrát nižšia.
Ďalšie útoky na vlastníctvo
Občianski aktivisti združení v iniciatíve Bratislava otvorene presadzujú svoj vlastný „verejný záujem“ o to, aby budova PKO ostala stáť a plnila svoj pôvodný úmysel. Pozemok však už mesto nevlastní a jeho rozhodovacie právomoci sú už, zdá sa, celkom mizivé. Tlak aktivistov preto v tejto situácii občanov mesta bezpochyby poškodzuje. Étos „hovorcov verejného záujmu“ je navyše spoločensky veľmi nebezpečný, pretože aktivisti si dovoľujú obviňovať súkromných vlastníkov, že „diktujú vedeniu mesta i jeho obyvateľom neakceptovateľné podmienky“ (link). Nuž, ako k tomu niečo dodať a nestratiť noblesu? Vážení priatelia, diktovať podmienky je ich plné právo, pretože pozemky sú ich a kupovať chce mesto.
Ak občianski aktivisti požadujú v mene verejnosti od majiteľa pozemkov niečo, čo ide nad rámec kúpno-predajnej zmluvy, potom treba povedať, že je to nechutné a drzé. Tlak aktivistov na to, aby investor odpredal pozemky „za rovnakých finančných a platobných podmienok“ je jednoducho neslušný.
Čo robiť?
To najrozumnejšie, čo môžeme pre slušnejšiu spoločnosť urobiť, je ponechať vlastníka pozemku plniť svoje zmluvné podmienky. Nik už nenapraví škody, ktoré spáchala samospráva tým, ak odpredala obľúbený kultúrny stánok za nevýhodných korupčných podmienok. Ešte stále však môžeme zabrániť škodám, ktoré môže mesto napáchať jeho spätným odkúpením. A ešte stále sa môžeme postaviť proti snahám niektorých aktivistov kriminalizovať súkromné vlastníctvo.
Nekoledujme si o ďalšie svedectvo korupcie a šafárenia s verejnými prostriedkami, aj keď ho naši občianski aktivisti nepriamo podnecujú.
