Občas sa stáva, že veda na istý čas dospeje k nesprávnej interpretácii javov. Po získaní nových poznatkov vedci svoje postoje prehodnotia, pretože to patrí k povahe ich práce a k ich prirodzenému právu. Ako však môže vláda skontrolovať, či tézy, pre ktoré začala pred mnohými rokmi obmedzovať slobodu ľudí, nevychádzali práve z mylných vedeckých predpokladov? Jednu z prijateľných metód takéhoto zisťovania použil nedávno Klaus-Martin Schulte. Výsledky jeho práce sú veľmi prekvapivé.
V roku 2004 publikovala historička vedy Naomi Oreskes v prestížnom časopise Science výsledky štúdie, v ktorej sledovala vedecké články zaoberajúce sa klimatickými zmenami v „peer-review“ časopisoch a hodnotila ich podľa toho, do akej miery sa stotožňujú s výrokom: "Tvrdenie IPCC, že väčšina pozorovaného otepľovania za posledných 50 rokov je pravdepodobne spôsobená rastom koncentrácie skleníkových plynov, presne reflektuje súčasnú mienku vedeckej komunity v tomto probléme.“ (link) Táto hypotéza bola testovaná v 928 abstraktoch publikovaných vo vedeckých časopisoch v rokoch 1993-2003. Výsledok bol zjavný: až tri štvrtiny článkov sa v zásade stotožňovali so stanovenou hypotézou, štvrtina sa venovala metodológii alebo paleoklimatológii a žiaden článok nebol v rozpore s touto hypotézou.
Tohto roku však prevzal Oreskesovej metodiku hodnotenia Klaus-Martin Schulte a s využitím tej istej databázy časopisov zhodnotil vedecké články publikované od roku 2004 do februára 2007. Výsledky jeho práce boli prijaté na publikovanie v Energy and Environment (link) a pred dvomi týždňami o nich informoval vo svojom článku DailyTech. (link) Výsledok: iba 7 % článkov potvrdzuje konsenzus explicitne a spolu s implicitnými súhlasmi ide o 45 % článkov. Väčšina príspevkov má buď neutrálny postoj (48 %), alebo konsenzus zamieta (6 %).
Keďže prezentované výsledky poriadne rozvírili hladinu „pokojných otepľovacích vôd“, v ostatných dňoch sme svedkami ostrého duelu „Oreskes vs. Schulte“, v ktorom najprv Naomi obvinila Schulteho z chýb v interpretácii jej práce, z odbornej nespôsobilosti, z publikovania práce v okrajovom „popieračskom“ časopise a zo všeličoho iného. (link) Schulte reagoval minulý týždeň listom, v ktorom objasňuje okolnosti vzniku práce, ako i fakt, že práca bola pôvodne zaslaná Science, ale zamietnutá ako nezaujímavá. (link) Na margo „Energy and Environment“ (link) treba pripomenúť, že síce nepatrí medzi peer-reviewed časopisy (odhliadnuc od veľmi vratkej hranice oddeľujúcej takto ciachované časopisy od ostatných), ale nemožno ho považovať ani za absolútny prepadák, keďže v ňom publikovalo už mnoho rešpektovaných vedeckých kapacít. (link)
Tí, čo kriticky hodnotia Schulteho prácu, mali by rovnakým spôsobom nahliadať i na metódu, ktorú zvolila Oreskes. Presnosť tejto metódy totiž znižujú viaceré faktory, ktoré súvisia nielen s „módnym“ trendom v obsahoch tém autorov, ale i s ideovým presvedčením hodnotiteľov, ktorí prijímajú texty do prestížnych vedeckých časopisov. Peer review proces sa nikdy nezbaví subjektívnych hodnotových súdov a preto bude vždy zraniteľný voči väčšinovým trendom vo vedeckých interpretáciách. Netreba dodávať, že téza antropogénneho vplyvu na globálne otepľovanie je vrcholne populárna.
